Pútnické miesta

Často sa vo svojich spomienkach vraciam k výletu do Portugalska, v rámci ktorého sme spoločne s priateľkou Zitou navštívili aj tri významné pútnické miesta – Fátimu, Bragu a Santiago de Compostela v Španielsku. Podľa wikipédie sa miesto stáva pútnickým vďaka tradovanému zázraku, zjaveniu alebo uctievaniu osobnosti, ktorá tu pôsobila alebo je pochovaná. Už v ranom kresťanstve sa putovalo, najmä do Svätej zeme, neskôr pribudli ďalšie pútnické miesta v Európe (napr. Lurdy, Medžugorie a i.) a v iných kútoch sveta (Guadalupe v Mexiku). Púte sú známe aj v iných náboženstvách, v islame je vykonanie púte do Mekky dokonca jedným z piatich hlavných pilierov viery. V hinduizme sú posvätné rieky, preto sú pútnické miesta spravidla popri ich tokoch, na miestach, kde pramenia alebo sa stretávajú s inou riekou.
Hoci všetky tri pútnické miesta, ktoré sme si pozreli so Zitou, navštevujú kresťanskí pútnici, každé z nich na mňa zapôsobilo úplne inou atmosférou.

PORTUGALSKO
FÁTIMA – NOSSA SENHORA

V čase našej návštevy bola hlavná bazilika v rekonštrukcii. Je to už príprava na veľké výročie, v roku 2017 uplynie 100 rokov od zjavenia Panny Márie na tomto mieste. Vôbec nevadilo, že bol kostol zatvorený, každú polhodinu prebiehala omša v inom jazyku v malej kaplnke, ktorá lepšie pripomínala jednoduché pomery troch malých detí – Lúcie, Francisca a Jacinty – pastierikov, ktorým sa tu v roku 1917 zjavila nadprirodzená bytosť – Pani svätého ruženca.

Som presvedčená, že pútnické miesta sú zároveň silne energetické. Tu, na obrovskom priestranstve Cova da Iria, sa každoročne stretávajú desaťtisíce pútnikov (mestečko má pritom len 7500 obyvateľov), a hoci teraz vidno len ojedinelé skupinky, celé miesto pôsobí ako oáza pokoja, pokory a rozjímania. Nikto sa tu nestresuje, nikto nepresviedča druhého o svojej pravde a nevnucuje mu žiadne knižky. Je tu také príjemné, liečivé ticho, ako by sa rozprestrel neviditeľný plášť, ktorý prítomných pútnikov nielen chránil, ale aj stišoval. Ani nemuseli byť všetci veriaci. V dnešnej hektickej dobe, záplave negatívnych informácií, vojnových konfliktov a teroristických zločinov sa toto miesto stáva magnetom pre každého, kto chce načerpať duchovnú silu pre problémy bežného života. Tí, čo uprednostňujú modlitbu, sa zhromaždili v kaplnke, iní sa zas zbožne posúvajú kolenačky po 300-metrovom chodníku prosieb. Niektorí si k tomu kupujú voskové modely žalúdka, nohy, ruky, bábätka… Je jasné, čo si sem prišli vyprosiť. A v hlbokej pokore sa sem vrátia aj potom, keď ich prosby budú vyslyšané…

BRAGA – PORTUGALSKÝ RÍM

Braga je druhým najvýznamnejším pútnickým miestom v Portugalsku, menej známym, navštevujú ju hlavne domáci. Pre množstvo kláštorov, kostolov a iných sakrálnych pamiatok ju prirovnávajú k Rímu. Pútnický kostol Bom Jesus do Monte sa nachádza na kopci na okraji mesta.

Vedie k nemu veľkolepé kaskádovité schodište s takmer 600 schodmi, alegorickými sochami a kaplnkami. V strede každého medziposchodia je figurálny reliéf s fontánkou.

Pristavujú sa športovci, do fľašiek si naberajú vodu a podľa toho, odkiaľ voda vyteká, si pretierajú oči, ústa, ruky. Potom zase ďalej utekajú alebo džogingujú až nahor ku kostolu a v obtiahnutých krátkych legínach a prepotených tielkach bez zaváhania vstupujú do chrámu v tichosti sa pomodliť alebo zapáliť sviečku za niekoho blízkeho. Spočiatku ma to zarazilo, ale napokon – prečo si nespojiť športové aktivity s chvíľou pokory a spomienky? Prečo aspoň na chvíľu nezabudnúť na okolitý svet, spomaliť sa v tichej meditácii a pokúsiť sa nájsť súlad medzi telom a dušou? Vtedy predsa nezáleží na tom, čo máme oblečené. Práve tu som pochopila, čo to znamená, keď sa o portugalských veriacich hovorí, že ich Santo (Svätý) je chápaný skôr ako Compadre (priateľ), ktorý netrestá, ale načúva a rozumie. Portugalská viera nie je dogmatická ani fanaticky ortodoxná, ale ľudská a radostná. Náboženské sviatky sa oslavujú tancom, spevom, dychovkou, bubnami, a popritom aj odriekaním ruženca.

ŠPANIELSKO
SANTIAGO DE COMPOSTELA – HĽADANIE SAMÉHO SEBA

Španielske Santiago je popri Jeruzaleme a Ríme treťou najdôležitešou destináciou katolíckych pútnikov. Aj my sme navštívili katedrálu a v nej hrob svätého Jakuba, jedného z dvanástich apoštolov. Pútnici tu objímajú sochu v životnej veľkosti, ktorá stojí priamo za hlavným oltárom. Je to dojímavé gesto, ale na mňa omnoho viac zapôsobilo pozorovanie skupinky mládežníkov, ktorí po tom, ako vychádzali z katakomb, objímali svojho vedúceho, ktorý im na krk zavesil mušľu – symbol sv. Jakuba. Hoci pôsobili unavene, v očiach sa im zračila radosť i úľava. Bolo mi jasné, že práve boli do sveta vypustení ďalší bojovníci dobrého boja za pravdu a správne hodnoty. Hanbila som sa za to, že som sa do Santiaga doviezla pohodlne autom a úprimne som závidela týmto mladým ľuďom ich cestu – camino de Santiago, púť, na ktorej by sa mal človek pokúsiť získať kontrolu nad materiálnymi vecami, nájsť odvahu zmeniť svoj životný stereotyp alebo sa aspoň snažiť o svoj duchovný rozvoj a zodpovednejší prístup k životu. Trasu tejto púte vyznačujú žlté šípky a pootočené mušle („shellky“), sú namaľované na kameňoch, stromoch, dopravných značkách, všade. A tak by sa každému pútnikovi malo podariť nájsť správny smer, ktorý by ho mal priviesť k cieľu: ako hovorí Paulo Coelho vo svojej knihe Pútnik z Compostely – k poznaniu, že cestu, pravdu a život nosí každý vo svojom srdci.