Porto a jeho nedeľná atmosféra

Porto – posledné mesto v itinerári našej návštevy Portugalska. Spolu sme navštívili štyri mestá, niektoré známe viac, iné menej, ale každé niečím výnimočné. Tomar je spätý s históriou templárov, a o tých ostatných sa vraj hovorí: „V Coimbre sa študuje, v Brage modlí, v Porte pracuje a v Lisabone sa utrácajú peniaze…“

Porto alebo Oporto, ako ho nazývajú Angličania, je spomedzi týchto miest najznámejšie. Prístav (porto) dal názov mestu, no a keďže tu kedysi existovalo rímske dvojmesto Portu a Cale, jeho spojením vznikol názov Portucale („pekný prístav“), čo bolo základom pre pomenovanie grófstva a neskoršie celej kráľovskej ríše. Mesto dalo tiež názov vínu, ktoré ho preslávilo na celom svete. Portské – silné, sladké víno – je „oficiálnym“ aperitívovým nápojom obyvateľov Porta, celej krajiny a dokonca aj britskej armády, keď pripíja na zdravie svojej kráľovnej. Podľa zástupcov Asociácie lodných prepravcov portského vína z roku 1754 by toto víno „malo byť cítiť v žalúdku ako oheň, horieť ako zapálený pušný prach, malo by byť s odtieňom atramentu, sladké ako brazílsky cukor a aromatické ako indické korenie.“

Foto: www.bestofportugal.at

Mestá, ktoré sme doposiaľ navštívili, mali svoje najdôležitejšie pamiatky na kopci. V Porte sme neustále kráčali raz smerom nahor a potom zase nadol, pretože mesto sa rozprestiera na niekoľkých pahorkoch. Je to síce nápor na nohy, ale zato pastva pre oči. O Porte sa hovorí, že je to veľké mesto v malom – jeho budovy sú nahustené v malom priestore.

Prepletali sme sa spleťou kľukatých, tienistých uličiek s úzkymi domami natlačenými nahusto vedľa seba, s rozvešanou bielizňou, balkónikmi, kvetmi v črepníkoch a satelitnými taniermi. Niektoré sú už ale v dezolátnom stave – omietka opadaná, praskliny, rozbité okenice… Akoby sa tu zakonzervovala minulosť.

Niektoré nedostatky však dokázali využiť šikovní umelci street artu.

O to viac nás vždy prekvapilo, keď sa zrazu pred nami rozprestrelo nejaké námestie s katedrálou, kláštorom, vežou, radnicou, palácom alebo inou impozantnou budovou. Historické centrum mesta – Ribeira – ich má plno, nájdeme tu všetky stavebné slohy. Aj preto bola táto časť, reprezentujúca stavebný vývin minulého tisícročia v Portugalsku, pridaná v roku 1996 do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Stavba, ktorú uvidíte z ktorejkoľvek časti mesta, je zvonica dos Clérigos, ktorá sa síce osamotene, ale pyšne dvíha k nebu a ako vztýčený prst upozorňuje na to, že je najvyššou kostolnou vežou v celom Portugalsku.

Občas v niektorej ulici zahrkotala stará električka a v okne na najvyššom poschodí sa objavila žena, aby na celú ulicu zakričala: „Pedróóó!“. Jeden chlapec zo skupinky detí poskakujúcich pred domom jej zakýval a ďalej sa venoval svojej hre. Kedy a kde som naposledy videla deti hrať sa vonku na ulici?

Pozreli sme si aj železničnú stanicu, v jej vstupnej hale sú z 20.000 keramických dlaždičiek azulejos vytvorené obrovské obrazce. To musí byť celkom zábavné i poučné – čakáte na vlak a pritom si zo stien stanice čítate ilustrované dejiny Portugalska.

Podľa citátu v úvode sa v Porte hlavne pracuje. Možno, že cez týždeň sa jeho obyvatelia pohybujú rýchlym (neportugalským) tempom, ponáhľajú sa, nemajú čas a témou ich rozhovorov sú termíny, obligácie a daňové poplatky, no v čase pracovného pokoja si vedia dobre vychutnať aj oddych. Do Porta sme sa totiž dostali v nedeľu a v celom meste vyžarovala pohodová energia.

To, že sme do Porta prišli v nedeľu, malo ale tú nevýhodu, že sme sa v deň pracovného pokoja nemohli dostať do kníhkupectva Livraria da Lello & Irmão. Nie že by sme súrne potrebovali kúpiť nejaký bestseller, no táto „knižná katedrála“ sa už oddávna zaraďuje medzi najkrajšie obchody s knihami na svete. Keď sa však roznieslo, že práve tu sa zrodili prvé kapitoly Harryho Pottera, počet návštevníkov drasticky stúpol. Ľudia z kníhkupectva chcú mať aspoň v nedeľu kľud, a tak svoj obchod cez víkend pred turistami zatvárajú. Chápem ich. A ako to bolo s Harry Potterom? Spisovateľka Joanne Rowlingová žila istý čas v Porte, vyučovala angličtinu a vo voľnom čase vysedávala v tomto kníhkupectve. Inšpirovaná čiernymi plášťami portugalských študentov (Coimbra!) pomaly skladala príbeh o mladom čarodejníckom učňovi. Interiér a točité schodište dokonca poslúžili neskôr ako kulisy pre obchod, kde si filmový Harry kúpil svoju prvú kúzelnícku paličku.

Zastavili sme sa ešte pri bronzovej soche iného slávneho rodáka z Porta. Je to Henrich Moreplavec, syn kráľa Jána I. V roku 1415 zorganizoval výpravu proti Ceute, ktorú ovládali arabskí piráti. Dobytie tohto marockého prístavu predznamenalo éru portugalských námorných objavov. O dva roky neskôr sa Henrich stal veľmajstrom Kristovho rádu (Tomar!), odkiaľ podporoval všetky objaviteľské expedície. Každý rok vyslal jednu až dve lode na prieskumné plavby. On sám sa však nikdy nikam neplavil, svoj prívlastok „Moreplavec“ dostal až v 19. storočí. Henrich stojí na piedestáli a svojou pravicou ukazuje smer k ďalším objavom, k ďalším plavbám, ktoré jeho krajine priniesli toľko slávy. Socha stojí neďaleko slávneho burzovného paláca, v ktorom sa schádzali obchodníci a bankári.

Možno bolo aj dobre, že bola nedeľa a že sme sa tým pádom nezavreli do žiadneho múzea alebo inej kultúrnej inštitúcie. Celý deň sme sa mohli prechádzať, pozorovať kolorit mesta a nasávať tú úžasnú uvoľnenú atmosféru, s ktorou sa vo veľkých mestách často nestretnete. Najviac sme si ju vychutnali na brehu rieky Douro. Takmer každé zákutie Porta by si zaslúžilo dostať sa na pohľadnicu, avšak nás najviac uchvátil pohľad na nábrežie – na dvojitý Most Ľudovíta I.

Kedysi sa stavali len provizórne mosty, ktoré neboli veľmi spoľahlivé. Svedčí o tom tragická udalosť z roku 1809, keď vojaci a obyvatelia mesta utekali pred Napoleónovou armádou. Pontónový most sa pod ťarchou utekajúceho davu rozpadol a potopil, zahynulo vtedy viac ako 4000 ľudí, čo pripomína tento reliéf.

Popod most, ktorý navrhol Eiffelov kolega Théophile Seyrig plávali výletné lode. Na brehu stáli zakotvené malé loďky (rabelo), kedysi najrýchlejší a najspoľahlivejší prostriedok na prepravu hrozna z údolia rieky Douro. Aj dnes slúžia na prepravu sudov s vínom. Pred nami sa rozprestieral ľavý breh s vínnymi pivnicami Vila Nova de Gaia, v ktorých dozrieva slávne portské víno. Názvy jednotlivých firiem vidno z diaľky.

Potomkovia dávnych moreplavcov sa preháňali po nábreží na bicykloch, malé dievčatá dokonca šialenou rýchlosťou s povykom: „Pozóóór, z cesty, idééém!“ Ešte aj autá zastali, aby dievčatá pri dojazde nenarazili. Nikto ich však nehrešil, nikto sa nebál, že spadnú do vody. Tunajšie deti sú so svojou riekou zžité, milujú ju a rešpektujú. Rieka je životodárnou tepnou ich mesta.

Nastal podvečer, miesta na terasách i vo vnútri reštaurácií sa zapĺňali, pouliční predavači vynukovali vyšívané vreckovky, obrusy a všelijaké drobné taľafatky, bolo počuť portugalskú gitaru a pár odvážlivcov tancovalo svoje sóla priamo pred posedávajúcimi hosťami kaviarne. Zovšadiaľ začínali rozváňať pečené ryby. Hoci vraj existuje tisíc spôsobov, ako Portugalci dokážu pripraviť rybu, najobľúbenejším pokrmom obyvateľov Porta je niečo celkom iné. Ak neviete, čo to je, skúste si tipnúť. Správnu odpoveď nájdete tu.

Aj my sme zapadli do sympatickej reštaurácie Fish Fixe na nábreží, umiestnenej v starom dome z kameňa a dreva. Bola taká maličká, až sme sa báli, že sa tam s našimi portugalskými priateľkami ani nepomestíme.

Cez otvorené okno sme stále mohli pozorovať dianie na nábreží. Lampy sa začali rozsvecovať, ich svetlá sa odrážali na hladine rieky, na ktorú sa zlietali kŕdle čajok a pri plných stoloch živo debatili priatelia i celé rodiny. Dobré jedlo a dúšok portského zbližujú, vo vzduchu sa miešala hudba so spevom, radosť s melanchóliou a priateľstvo s láskou. Snažili sme sa vstrebať do seba čo najviac z tejto atmosféry a odložiť si z nej na blbé dni, ktoré určite zase raz prídu…

Vedci kedysi vyskúmali, koľko času potrebuje človek na to, aby sa zamiloval do inej osoby. A koľko treba k tomu, aby si obľúbil nejaké mesto či krajinu? Niekedy stačí len pár dní, zážitkov a okamihov…