Tomar – V tajuplných útrobách templárskeho hradu

Práve sme sa ocitli na centrálnom Námestí republiky. Kocky z bieleho a čierneho vápenca sú úhľadne usporiadané do šachovnicového vzoru. Začína pršať, dažďové kvapky na kamenných dlaždičkách vytvárajú svoje vlastné vzory. Kráčame po šachovnici netušiac, že hlavnou figúrou v tejto partii je socha uprostred námestia. Zatiaľ vôbec nevieme, kto to je.

Čaká nás António a hneď nás vedie na obed do malého lokálu s trochu podozrivým názvom Casa das Ratas (Dom krýs). Menšia, úzka miestnosť, akurát tak na šírku malých stolov, ktoré stoja v jednom rade. Na jednej strane úhľadne naukladané fľaše s vínom, na druhej strane sudy pomaľované na červeno.

Rustikálne zariadenie, jednoduché stoličky bez operadiel. Sú tu už dve skupinky domácich. Jedálny lístok – very Portuguese. Začíname, ako je zvykom, syrom, olivami a čerstvým chlebom. A samozrejme nechýba džbán chutného domáceho červeného vína. Potom nám na stôl začnú nosiť hlinené tanieriky s typickými portugalskými špecialitami: zelenina obalená v cestíčku, biela fazuľa s kúskami ryby, pečeň s omáčkou, praženica s typickou paprikovou klobáskou chouriço… Zo všetkého chceme okoštovať. A podobne je to aj s dezertami. Žiadne načačkané torty, ale také poctivé, domáce pokrmy, ktoré nám pripomenuli detstvo – ryža v mlieku, žĺtkový krém s karamelizovaným povrchom… jasné, že nedokážeme odolať. A keď si už myslíme, že sa do nás nič viac nezmestí, pristane na našom stole miska s hruškami fialovo-bordovej farby. Je mi ľúto, že som si odždibla len malý kúsok, ale viac som už proste nevládala. Hrušky boli vynikajúce, plávali totiž v portskom víne! Tak vám aspoň vyhľadám recept. Nájdete ho tu.

Po tomto výdatnom obede sme sa trochu zarazili, že máme ísť na kopec obzerať zvyšky stredovekých múrov. Prestalo už pršať, holuby pobehovali po šachovnici na námestí a ten najodvážnejší si sadol priamo na hlavu sochy. Radšej by sme zostali v neďalekej kaviarničke s výhľadom na kostol sv. Jána Krstiteľa s nádherným portálom a s mohutnou osemhrannou vežou v manuelskom slohu, usŕkali silnú portugalskú kávu a celkom sa oddali tunajšiemu pohodovému pulzu života, kde stres nemá miesto.Lenže náš sprievodca nás neoblomne ženie ďalej a vysvetľuje, že fialovo kvitnúce stromy na kopci majú meno podľa biblického Judáša, ktorý sa po zrade Ježiša na jednom takom strome obesil.

Sídlo portugalských templárov

Čím viac sa približujeme k vrcholu, tým väčšmi si uvedumejeme, že prichádzame k niečomu majestátnemu, tajomnému a výnimočnému. Pozrite sa na túto mapu z wikipédie, sú na nej vyznačené sídla Veľmajstrov Templárskeho rádu v Európe v roku 1300. Najviac boli templári sústredení vo Francúzsku a čím viac doľava sa na mape posúvate, tým sú značky redšie a úplne na západnom okraji narazíte na nápis Tomar. Takže to, čo z námestia vyzeralo ako nejaká obyčajná stredoveká stavba, je kláštor a hrad Cristo Convento – sídlo portugalských templárov po celých 500 rokov!

Pri vstupe do areálu ma okamžite upútali pomarančovníky, celé obsypané kvetmi a plodmi. Spomenula som si pri tom na spojitosť medzi pomarančmi a Portugalskom. Viete, o čo ide? Ak nie, nevadí, čítajte ďalej…

Základný kameň hradu položil v roku 1160 templársky veľmajster Gualdim Pais – to okolo jeho sochy krúžili holuby dole na námestí, odkiaľ sa nám nechcelo pohnúť…
Keď bol Rád templárov na začiatku 14. storočia zrušený, v Portugalsku sa so súhlasom kráľa Dinisa len premenovali, takže správu kláštora prevzal Rád Kristov. Postupne objavujeme všetkých sedem nádvorí, jedno je ozdobené typickými modro-bielymi dlaždicami azulejos, v strede ďalšieho je fontána, inde zase pomarančovníky, obdivujeme krížové chodby, točité schodištia, klenby nad oknami. Na dlažbu, po ktorej šuchotajú naše kroky, padajú tiene kamenných stĺpov, zovšadiaľ na nás dýcha priam mystická atmosféra. Vôbec by som sa nečudovala, keby sa za niektorým stĺpom mihol kus bieleho hábitu s červeným templárskym krížom. I keď neviem, ako by také stretnutie dopadlo, pretože rytieri rádu mali zakázané stretávať sa so ženami a pozerať im do tváre. A čo ak sa tu ešte niekde v útrobách kláštorných stien ukrýva archa zmluvy, stratený templársky poklad alebo dokonca svätý grál? Alebo že by dôležité mapy, pochádzajúce ešte z dôb pred objavením Ameriky, ktoré podľa rôznych špekulácií boli tiež vo vlastníctve templárov? Mnohí stredovekí portugalskí moreplavci boli členmi rádu a templársky kríž ako významný symbol mal aj Kolumbus na plachtách svojich karavel…

Srdcom celého hradu je charola – pôvodný templársky chrám, úžasná 16-uholníková stavba, ktorá nás doslova ohromila, ako by sme sa ocitli v inom svete – farebnom, pretože celé vnútro chrámu je pokryté freskami, obrazmi, sochami a bohatými ornamentmi zo zlata, nad ktorými sa rozpína byzantská kupola. Pôdorys vnútornej časti má tvar osemuholníka, má pripomínať tvar Skalného dómu v Jeruzaleme, ktorý križiaci chybne považovali za Šalamúnov chrám.

Najznámejšie okno Portugalska
Pozrite sa aj na mapu Portugalska, je to taká podlhovastá škvarka v najzápadnejšej časti Európy – tam, kde sa končí zem a začína more. Susedným štátom na pravej strane je Španielsko, s ktorým boli vždy komplikované vzťahy, vľavo je oceán. Nečudo, že sa Portugalci obracali radšej na túto stranu. More im prinieslo slávu aj bohatstvo. „Século de ouro“ (Zlatý vek) je obdobie, i keď krátke, keď sa Portugalsko stalo svetovou veľmocou vďaka objaviteľským výpravám svojich moreplavcov. Centrom organizovania týchto ciest, financovaných Rádom, bol práve Tomar. Duch viery spolu s duchom dobrodružstva v tých časoch ovplyvnili nielen dušu národa, ale prispeli aj k vytvoreniu špeciálneho, tzv. manuelského, umeleckého štýlu, nazvaného podľa kráľa Manuela I., ktorý kombinuje formu neskorej gotiky s bohatou ornamentikou.

Manuelizmus používa nielen symboly kráľovské (erb), ale aj národné: kríž Kristovho rádu, caduceus – okrídlenú palicu s dvomi ovinutými hadmi, ale hlavne armilárnu sféru, ktorú nájdete doslova všade. Je to navigačný prístroj na meranie polôh hviezd (delené kruhy predstavujúce základné kružnice na oblohe), na portugalských pamiatkach ju držia v ruke rytieri, králi i anjeli, ale nachádza sa aj na súčasnej štátnej zástave. Ďalej sú to symboly kresťanské – ruženec, anjeli a vinič a prírodné – napríklad stromy, koraly, morské riasy, žalude či dubová kôra. No keď sa pozriete lepšie, nájdete tu aj také prvky, ktoré vyzerajú ako zabudnuté rekvizity z „Pirátov z Karibiku“ alebo ešte lepšie: ako lodné príslušenstvo z potopených lodí, pretože majú na sebe vrstvu pripomínajúcu hrdzu a staré morské riasy: kotvy, reťaze, bóje, mušle, meče, laná a povrazy, námornícke uzly, opasky s veľkými sponami, siete a pod. Najlepším príkladom tohto štýlu je slávne okno na západnej strane kláštorného kostola – Janela Manuelina, ktoré nechýba na žiadnej pohľadnici z Tomaru. Je to skrátka najznámejšie okno v celom Portugalsku!

Portugalsko – krajina objaviteľov
Hovorí sa, že kým Rimania ovládli konečné „more“, Portugalci ovládli more nekonečné. Môcť tak vrátiť čas a nazrieť do priestorov templárskeho hradu vo chvíli, keď sa tam viedli živé diskusie o pripravovaných expedíciách, ktoré rád financoval, alebo potom, keď cavaleiros navegantes prichádzali referovať o objavených neznámych svetoch… Veď Portugalsko sa môže popýšiť mnohými menami, ktoré poznáme z učebníc zemepisu a dejepisu: Vasco da Gamma – oboplával Afriku a dostal sa až do Indie, Pedro Álvares Cabral – objaviteľ Brazílie, Gil Eanes – prvý Európan, ktorý sa dostal za Mys Budždúr, čo bolo obávané miesto, za ktorým sa malo nachádzať len plytké more a nebezpečné prúdy, Bartolomeo Diaz – pomohol nájsť juhovýchodnú námornú cestu medzi západnou Európou a Áziou a objavil Mys dobrej nádeje, Fernao de Magalhaes – ako prvý oboplával svet, objavil Filipíny a pomenoval Tichý oceán, João Gonçalves Zarco – objaviteľ ostrova Madeira alebo Antão Gonçalves, ktorý zo západného pobrežia Afriky doniesol nielen zlatý prach a pštrosie vajcia, ale stal sa aj prvým Európanom, ktorý kúpil Afričanov ako otrokov. Významným podporovateľom týchto objaviteľských ciest, ktorý tieto výpravy inšpiroval, organizoval a finančne zabezpečoval, bol Henrich Moreplavec, ktorý sa 25. mája 1420 stal Veľmajstrom Kristovho rádu v Tomare. Práve kvôli jeho nadšeniu pre tieto cesty získal neskôr aj svoju prezývku „Moreplavec“, hoci on sám sa nikdy nikam neplavil… A červený kríž jeho rádu možno ešte aj dnes nájsť na plachtách lodí portugalskej námornej školy, ako aj na strojoch vojenského národného letectva.

Opúšťame templárske sídlo fascinované jeho históriou a poprosíme Antónia, aby sme sa ešte aspoň na chvíľu zastavili pri kostole Santa Maria do Olival z 2. polovice 12. storočia. Toto bol vlastne prvý templársky kostol v Tomare a akýsi materský svätostánok portugalských moreplavcov. Povráva sa dokonca, že existuje tajná, podzemná chodba, ktorá vedie až do templárskeho sídla na kopci. Hoci ho viackrát reštaurovali, zachoval si rozetové okno a gotické priečelie. V kostole sú pochovaní viacerí templárski rytieri, aj zakladateľ Tomaru Gualdim Pais.

A čo tie pomaranče?
Vďaka námorným výpravám portugalských moreplavcov sa k nám do Európy dostali mnohé koreniny a potraviny. Niektoré spomínam v článku o portugalských koláčikoch. V južnej Európe rástli divé pomarančovníky už dávnejšie, ich plody boli však trpké. Až v 15. storočí priviezli k nám portugalskí obchodníci sladké pomaranče z Indie. V mnohých jazykoch preto dostal pomaranč svoje pomenovanie doslova po Portugalcoch, napr. po grécky sa povie portokali, po bulharsky portokal, perzsky porteghal, turecky portakal, arabsky al-burtuqal atď.