Coimbra – mesto s akademickou tradíciou

Odpoveď na otázku, ako sa volá hlavné mesto Portugalska, je veľmi jednoduchá. Ale viete, ako sa volalo prvé hlavné mesto portugalského kráľovstva? Bola to Coimbra. Písal sa rok 1144, keď sa tu usídlili prví králi (šesť sa ich tu aj narodilo a prví dvaja sú tu pochovaní). Po takmer sto rokoch sa potom hlavným mestom stal Lisabon.

Coimbra sa nachádza na brehu rieky Rio Mondego, asi tak na polceste medzi Lisabonom a Portom. Už z diaľky nás upútala jej najvýznamnejšia pamiatka na kopci. Nie je to však ani pevnosť a ani hrad, ale univerzita, ktorá je pre mesto asi takým symbolom, akým je pre Lisabon jeho prístav a pre Porto víno. Keď sa sídlo kráľa premiestnilo do Lisabonu, presídlila sa aj univerzita, ale pokrokový duch, zmýšľanie a názory jej intelektuálnych kruhov sa šľachte nepozdávali, a tak radšej nechala univerzitu presťahovať naspäť do Coimbry, vďaka čomu sa tu aj v súčasnosti rodia najlepšie hlavy a celému mestu dominuje impozantný komplex tejto vzdelávacej inštitúcie.

Za rímskych čias tu bol vojenský tábor a neskôr zámok, z ktorého sa stala kráľovská rezidencia. Univerzitu založil na žiadosť cirkvi kráľ Dinis I. v roku 1290, je teda jednou z najstarších na svete. Ďalší kráľ – Ján III. v roku 1537 prenechal svoj palác k dispozícii univerzite. Jeho majestátna socha stojí na nádvorí. Svojím oblečením mi pripomína Henricha VIII., už vtedy sa – aspoň šľachta – riadila diktátom módy. Vypchaté ramená, mohutný plášť, krátke nohavice, pančuchy, plochá čiapka, reťaz na krku, ešte aj brada pripomína Tudorovcov. Alebo akoby tu stál Jan Werich – cisárov pekár či pekárov cisár, akurát že mu chýba tá typická veselá iskierka v očiach, lebo táto socha má oči prázdne. Kráľ má na opasku zavesenú malú dýku, v pravej ruke drží ležérne rukavice a majestátne pozerá na námestie – na študentov v čiernych plášťoch, usmerňujúcich turistov.

Do Coimbry sme prišli v sobotu, takže keď sa ozvali zvony na barokovej veži, nikto sa neponáhľal na prednášky. Na námestí sa pohybovalo viac turistov než študentov, určite ešte väčšina dospávala noc, veď nočný život v Coimbre je vraj omnoho rušnejší než v iných portugalských mestách. No podľa tradície by sa študenti prvého ročníka nemali zdržiavať v meste po poslednom večernom zvonení na veži. Mimochodom, jeden z troch zvonov volajú študenti „cabra“ – koza, lebo jeho zvuk pripomína mečanie.

Veselý študentský život

Na univerzite študuje vyše 20 tisíc študentov (z viac ako 70 krajín), keď sa k tomu pridá ešte 10 tisíc z tunajšej technickej vysokej školy, tak je to jedna pätina celkového počtu obyvateľov mesta. Študenti chodia v čiernych plášťoch (s rozstrapkaným lemom, pričom vraj každé natrhnutie znamená jedno milostné dobrodružstvo – ale nemala som odvahu opýtať sa na to nášho sprievodcu 🙂 ), toto oblečenie časom prešlo aj na univerzitu v Porte a možno ani netušíte, že odtiaľ sa dostalo do príbehu o Harry Potterovi (ale o tom až v príspevku o Porte). Každá fakulta má však svoju farbu (napr. právo červenú, medicína žltú a pod.), ktorou sú potiahnuté stoličky v posluchárňach a podľa svojej príslušnosti nosia študenti aj malé, vlnené farebné stužky (grelo). Po skončení štúdia ich potom pália v rámci ceremónie „Queima das Fitas“, ktorú možno označiť za jednu z najväčších študentských párty v Európe, trvá až osem dní – každý deň oslavuje iná fakulta. Druhý tradičný sviatok je ešte hlučnejší. Ide o prijímanie nových študentov na začiatku akademického roka – „Festa das Latas“ – čo doslova znamená Sviatok plechoviek, keď sa títo neboráci nielenže musia navliecť do pestrých kostýmov, ktoré im pripravia ich patróni z vyšších ročníkov, ale na nohy im ešte priviažu celé strapce prázdnych plechoviek. Bujarý sprievod sa za zvuku (či hluku?) plechoviek, narážajúcich o kamennú dlažbu, poberá cez mesto až k rieke Mondego, kde prebieha samotný krst prvákov vodou.

V Coimbre sme boli, žiaľ, v čase, keď sa ani jedna zo spomínaných ceremónií nekonala, zato sme si aspoň vychutnali pohľad z balkóna univerzity na rieku, kedysi na jej brehu práčky bielili a rozprestierali bielizeň. Vidíme aj kláštor Santa Clara-a-Velha, pripomínajúci loď, ktorá sa ponorila do riečneho piesku. Smutný pohľad a smutný príbeh. Syn portugalského kráľa Alfonza IV. a dedič trónu Pedro sa zamiloval do Inês de Castro, ale vzhľadom na mocenské záujmy sa musel oženiť s princeznou Constanzou Navarra. Avšak ani po smrti manželky nebolo Pedrovi dovolené zobrať si Inês. Milenci sa tajne stretávali v záhradách Quinta das Lágrimas. Kráľovi sa to nepáčilo a nechal Inês radšej zavraždiť. Keď o dva roky Pedro zasadol na trón, nechal Inêsino telo exhumovať, korunoval ju za kráľovnú, ktorej sa dvorania museli pokloniť a pobozkať jej ruku. Bŕŕ… Potom ešte Pedro chytil jej vrahov, nechal ich zabiť, vyrezal im srdcia a dal si ich na večeru. Ešte väčšie bŕŕ… Radšej sme vošli do komplexu univerzity.

Prechádzka po univerzitných priestoroch

Už v 14. storočí mali študenti právo sami si voliť svojich profesorov, čo znie veľmi moderne, ale keď sme prechádzali miestnosťami, kde boli na stenách ich podobizne, pozorovali nás len samé prísne, asketické tváre. Spočiatku sa vyučovalo len kanonické právo, gramatika, teológia a logika, ale neskôr, keď si doba začala vyžadovať rôznych špecialistov pre námorné plavby, pribudli aj iné, omnoho vzrušujúcejšie predmety ako geometria, aritmetika či astrológia. Nazreli sme aj do posluchárne, no viac než drevené lavice a modro-biele kachlice azulejos nás upútalo malé okno v hornom rohu. Odtiaľ totiž môže rektor pozorovať nie študentov počas prednášky, ale prednášajúcich profesorov, teda svojich podriadených!

Cez otvorené okná na chodbe sme nazreli aj do slávnostnej miestnosti “Sala Grande dos Actos”, kde sa konajú promócie a iné akademické ceremónie. To musí byť určite zážitok na celý život, veď v tejto sále mal kráľ kedysi svoj trón, je tu úžasný strop a na stenách portréty portugalských kráľov.

Súčasťou komplexu je aj kaplnka sv. Michala s krásnym manuelským portálom. Vo vnútri – steny pokryté kachličkami azulejos, oltár, na ktorom nie sú žiadni svätí, ale symblické schody do neba, strop pomaľovaný jemnými girlandami listov a kvetov. No najzaujímavejší je barokový organ. Jeho píšťaly nie sú iba postavené rovnobežne so stenou, ale niektoré zo steny vytŕčajú ako otvorené vejáre. Mala som pocit, ako by ten organ chcel takto na seba upútať pozornosť, aby sme ho náhodou neprehliadli. A pritom jasne ešte dával najavo, že je kráľom hudobných nástrojov.

Najväčšou pýchou univerzity je však baroková knižnica – Biblioteca Joanina – v ľavom bočnom krídle. Nechal ju postaviť kráľ Ján V. v roku 1720 podľa vzoru cisárskej knižnice vo Viedni. Vošli sme do nej ako do posvätného chrámu, veď aj tak vyzerá: barokové zariadenie, nádherné fresky a zlato, samé zlato! Žiaden div, že sa táto knižnica zaraďuje medzi desať najkrajších na celom svete! Sú to vlastne tri miestnosti a každej dominuje nádherný stôl z exotického dreva. Nachádza sa tu 40 tisíc kníh v rôznych jazykoch, viazaných v koži, 3000 stredovekých rukopisov a vyše 200 kusov prvotlače. Medzi nimi aj rôzne vzácne exempláre, napríklad Os Lusíadas – portugalský národný epos zo 16. storočia alebo hebrejská biblia z druhej polovice 15. storočia, z ktorej na svete existuje len 20 exemplárov.

V knižnici žije aj niekoľko netopierov, ktorých si domáci doslova hýčkajú, pretože sa nemusia obávať škodlivého hmyzu, ktorý by mohol poškodiť staré knihy. Len treba každý večer pokryť vzácne drevené stoly plachtami, aby ich netopiere po nočnej hostine neznečistili. Avšak najväčšou zaujímavosťou je, že tu majú dokonca aj väzenie, a to priamo pod týmito honosnými priestormi! Ak niektorý študent porušil domáci poriadok alebo poškodil vypožičanú knihu, za trest musel do väzenia. To však neznamenalo, že by sa ulial z vyučovacieho procesu. Kdeže! Ráno išiel pekne na prednášky a potom šup! naspäť do chládku! Ale väzenie to bolo vskutku akademické, pretože sa tu nachádzala aj toaleta! Nuž ktovie, či práve tu nebol vynájdený zvyk dlhého vysedávania s knižkou na kolenách…

V meste

Obed sme si dali v reštaurácii, odkiaľ sme mali výhľad na univerzitu, na dlhý balkón, z ktorého sme pozerali na rieku. Okrem dobrého jedla – tradičná polievka caldo verde (recept: tu), ryba a ako dezert panna cotta so zmrzlinou servírovaná na lávovej platni – sme sa opäť oddávali tej typickej portugalskej pohodovej atmosfére. Obedňajšie slnko bolo také silné, že aj obloha bledla do siva.

Po obede sme sa ešte zastavili v centre – na Námestí 8. mája. Nepodarilo sa mi zistiť, prečo sa to námestie tak volá, ale hneď mi bolo sympatické, pretože 8. mája mám meniny. 🙂 Dominantou námestia je kostol Santa Cruz.

Opäť manuelský sloh, vyrezávaná kazateľňa, oltár so schodmi, sochy, steny s kachlicami, nápadný organ a skrinka na zapaľovanie sviečok za našich blízkych. Po prvýkrát som videla v kostole takéto sviečky na elektriku. Cink! – minca do kasičky, blik! – lampička na sviečke. V Santa Cruz sú pochovaní dvaja králi: Afonso Henriques (Alfonz I. Portugalský) – prvý kráľ, zakladateľ portugalského kráľovstva a zároveň dobyvateľ, a jeho syn Sancho. Ich náhrobky sú tiež veľmi bohato zdobené.

Vyšli sme von. Z jednej strany je ku kostolu prilepená kaviareň, medzi stolíkmi pobehuje čašník v uniforme, pripomínajúci figúrku zo starých filmov. Ukloní sa pred hosťom, na stolík položí šáločku s kávou a potom odkráča do útrob kaviarne, balancujúc táckou na vystretých prstoch. Do námestia ústi niekoľko uličiek. Sú pri nich značky zakazujúce vjazd motorových vozidiel, pripadajú mi zbytočné, pretože niektoré tie uličky sú také úzke, že by sa sotva do nich zmestilo auto. V týchto uličkách sa ukrývajú študentské internáty, ale aj útulné reštaurácie, bary, kaviarne pre intelektuálov… Škoda, že sme tu nemohli ostať na večer a vychutnať si nočný život v Coimbre, keď všade počuť „Na zdravie!“ v rôznych jazykoch až do skorých ranných hodín. A tiež by sme sa mohli započúvať do hudby a spevu – fado je ozvenou portugalskej duše. Narozdiel od Lisabonu v Coimbre spievajú fado len muži a v závere sa netlieska rukami, ale kašle. Fado sú piesne vyjadrujúce emócie ľudu, sú plné smútku, túžby a bolesti duše. Veď aj staré portugalské príslovie hovorí, že „Portugalec spieva tam, kde je chuť plakať…“