Lockenhaus v Burgenlande – Na návšteve u Bátoričky

Burgenland je rakúska spolková krajina, ktorá v časoch monarchie patrila Uhorsku. Pri vyslovení jej názvu sa nám väčšinou vybaví hlavné mesto Eisenstadt alebo Neziderské jazero, najväčšia vodná plocha v Rakúsku. Avšak nachádzajú sa tu aj iné miesta, ktoré stoja za návštevu. Jedným z nich je rytiersky hrad Lockenhaus.

Ja som sa do týchto končín dostala v čase školských výletov, aj tento hrad si prišla pozrieť jedna trieda. Zatiaľ čo sa jedna skupinka detí pokúšala z vlny vyrábať priadzu, druhá sa učila strieľať z luku a kuše.

Hradný sprievodca vyzeral, ako by ušiel zo stredoveku – mal vyholenú hlavu, čo ostro kontrastovalo s bujnou čiernou bradou a fúzami, oblečený bol do dlhej, vrecovitej košele a na nohách mal čižmy. Utekať by ale musel poriadne dlho, pretože prvá zmienka o hrade pochádza až z roku 1242.

Počas svojej 800-ročnej histórie bol hrad veľakrát prestavovaný a striedali sa tu rôzni majitelia, až kým sa v roku 1676 nedostal do vlastníctva rodiny Esterházyovcov. Tak to zostalo do roku 1968, keď ho kúpil rakúsky spisovateľ Paul Anton Keller so svojou manželkou a celý svoj súkromný majetok venoval na obnovu schátralého hradu. Z bývalého dormitória je dnes koncertná sála. Pozreli sme si aj rytiersku sieň s gotickou krížovou klenbou, čiernu kuchyňu a kaplnku.

Najpozoruhodnejšou miestnosťou hradu je však tajná komora, zhora zakrytá veľkým kameňom. Historici sa dodnes nezhodli v tom, na čo tento priestor slúžil. Väčšina tvrdí, že hrad patril templárom a miestnosť sa mohla používať na rituál prijímania nových rytierov do rádu.

Na malom nádvorí stojí studňa. Zatiaľ čo sa takéto hrady stavali za 1-5 rokov – podľa toho, či bolo dosť financií a pracovných síl, hĺbenie piatich centimetrov studne zabralo celý jeden deň, čo pri tejto 110 m hlbokej studni znamenalo okolo 10 rokov! Keď na konci vojny hrad obsadili vojaci Červenej armády, časť hradu vyhodili cez studňu do vzduchu, preto dnes dosahuje hĺbku len 61 metrov.

Náš sprievodca sa očividne tešil, ako nás ohúri v poslednej časti hradu, ktorá je venovaná jej neslávne slávnej obyvateľke, netušiac, že naša slovenská skupinka vedela toho o Alžbete Bátoriovej podstatne viac ako on. Hrad totiž kedysi patril rodine Nádašdyovcov, do ktorej sa grófka vydala. Je nepochybné, že tu Bátorička žila a zrejme už aj tu prepadla svojej krvavej vášni. Rakúšania vsadili na povesť tejto najväčšej sériovej vražedkyne všetkých čias, ako ju uvádza Guinessova kniha rekordov z roku 1988. Do komnaty, kde pobývala, umiestnili nielen repliku jej šiat, ale aj kaďu s imitáciou krvavého kúpeľa a do mučiarne okrem tradičných mučiacich nástrojov postavili legendárnu železnú pannu.

Rozlúčili sme sa s naším sprievodcom, ktorý sľúbil, že si doštuduje informácie o posledných rokoch grófkinho života na Čachtickom hrade a pozrie si aj Jakubiskovu historickú drámu Bathory. Rozmýšľala som, že ak by to bolo možné, a naozaj by sa náš sprievodca vrátil v čase, či by ju odhovoril od tých hrozných praktík, lebo čas sa zastaviť nedá a telo zázračne neomladne, veď ani 400 rokov od Bátoričkinej smrti nikto nevymyslel čarovnú omladzovaciu pilulku a ľudia posadnutí plastickými operáciami pôsobia často viac komicky než skutočne mlado.

Hrad je otvorený od 1. júla do 31. októbra 2020 každý deň od 9.00 – 16.00 (posledný vstup). Viac informácií: tu

V hradnom areáli sa nachádza aj hotel, vhodný aj pre rodiny s deťmi. Aktuálne ponuky ubytovania nájdete: tu

Kde sa cestou najesť:

Ak si chcete dať len kávu, niečo sladké alebo výbornú, ručne vyrábanú zmrzlinu, potom odporúčam Café Heiling. V ponuke sú sorty so zaujímavými názvami ako napr. Letný sen, Babkin jablkový koláč a pod., zmrzlina Mozart, Raffaelo, maková, hroznová a všelijaká ešte, okrem toho aj niekoľko sort vegánskych.

Adresa: Café Heiling, Hauptstrasse 21, Lockenhaus

V šunkovom kráľovstve – ak sa na výlet vyberiete v sobotu, tak vám odporúčam – či už cestou tam alebo naspäť – navštíviť aj rodinný podnik Hansa Bauera v Pöttelsdorfe – otvorené býva každú sobotu od 9.00 – 17.00 hod.

S produkciou vína začal už Hansov pradedo, pre Hansa to bol spočiatku len koníček, ale neskôr, keď svoju činnosť rozšíril aj o výrobu šunky prosciutto, prišiel moment, keď sa z hobby stal hlavný džob. Dnes existujú v celom Rakúsku len tri podniky, produkujúce prosciutto v takom rozsahu, a jeho firma je jedným z nich.

Je to naozaj zážitok (ovšem nie pre vegetariána!) vidieť stovky úhľadne zavesených bravčových stehien, ktoré sa takto musia sušiť niekoľko mesiacov. Do nedávna som poznala nanajvýš takúto šunku parmskú, ale tých druhov je omnoho viac – pannonico, reserva, coppa, lardo, pastrami, pancella… to všetko sú názvy týchto chutných špecialitiek.

U Bauerovcov sa šunky vyrábajú z vlastných prasiatok, ktoré kŕmia výlučne vlastnoručne dopestovanými plodinami, najmä jačmeňom a hrachom. Samozrejme, že sme nemohli odísť bez ochutnávky. Na tenučko nakrájané plátky rôznych druhov šunky vytvorili na tanieri obrazec z viacerých odtieňov bielej a ružovej farby – bola to dokonalá pastva pre oči a lahôdka pre chuťové poháriky…

K podávanej šunke sme mali možnosť ochutnať aj vynikajúce vína z tohto rodinného podniku. A o vegetariánku z našej skupinky sa tiež postarali. Jej nádherne naaranžovaný tanier v ničom nezaostával za našimi šunkovými…

Adresa: Hans Bauer – Wein & Prosciutto, Bachzeile 24, Pöttelsdorf

Viac informácií: tu

Poznámka: všetky názory vyjadrené v článku sú moje vlastné.

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri

Ďakujem Österreich Werbung za zorganizovanie tohto výletu.