15 tipov na Oslo v zime

Akiste sa už aj vám stalo, že ste sa ocitli v nejakom meste alebo krajine, hoci ste cestu tam ani neplánovali. Tak som sa aj ja na začiatku januára dostala do Osla – teda v čase, keď veľa ľudí vyráža za teplom do exotických destinácií, a nie do krajiny, kde je ešte o deviatej ráno tma a už okolo tretej poobede sa začína stmievať. Ale neľutujem. Oslo má čo ponúknuť aj počas týchto krátkych dní. Pripravila som pre vás niekoľko tipov, ktoré sa dajú stihnúť za tri dni. Jasné, že je toho v Osle podstatne viac, ale niečo si predsa treba nechať aj na budúcu návštevu!

Na jednej strane je super, že tu nie je veľa turistov a mesto neobliehajú ani tisíce návštevníkov z pristavených megalodí, no na druhej strane sa treba zmieriť s tým, že absolútna väčšina vašich fotiek nebude mať nádhernú jasnú, modrú oblohu a že váš denný program bude závisieť od predpovede počasia.

Do Osla sme pricestovali na Nový rok. Mesto sa ešte nezobudilo zo zimných sviatkov. Na domoch v oknách neboli záclony, zato však v mnohých svietili svietniky a veľké papierové hviezdy.

Pre prvý deň nášho pobytu bola predpoveď počasia priaznivá, tak sme sa vybrali k opere (1).

Stále sme čakali, kedy nastane tá jasná obloha, ktorú hlásali v predpovedi počasia. Čoskoro sme však pochopili, že v „jasno“ treba skôr veriť, než naozaj ho cítiť. Slnko sa ukázalo len na slabú polhodinku a bolo tak nízko na horizonte, že obyvatelia vzdialenejších mestských častí nemali žiadnu šancu ho vidieť.

V niektorých sprievodcoch nájdete upozornenia, aby ste si nezabudli nasadiť slnečné okuliare, pretože slnečné lúče sa odrážajú od bieleho mramoru podobne ako od povrchu ľadovca. Tak to nám teda nehrozilo! Zato však treba dávať pozor pod nohy. Všetci sme balansovali na šmykľavom, primrznutom povrchu. Pohľadom sme sa pritom dotýkali stien s ozdobným reliéfom pripomínajúcim slepecké písmo.

Keď sa vyberalo miesto pre novú operu, dlho sa o tom diskutovalo. Miestna časť Bjørvika bývala problémovou zónou, rušným dopravným uzlom a miestom, kde sa pohybovali drogoví díleri. Aby sa mohlo začať s veľkolepou stavbou, najprv sa muselo sanovať celé okolie a dopravné spoje preložiť pod zem do tunelového systému. Aj dnes máte pocit, že ste na veľkom stavenisku. Samé žeriavy. Vedľa hŕstky moderných mrakodrapov tu vyrastá nové Munchovo múzeum i Národná bibliotéka. Celá štvrť by mala byť dokončená v roku 2020.

Našu pozornosť upútala aj zvláštna inštalácia, pohupujúca sa na vode. „She Lies“ (Ona klame) – tak nazvala svoj výtvor talianska sochárka Monica Bonvicini. Ak ste boli niekedy v Kunsthalle v Hamburgu, možno si spomeniete na obraz „The Sea of Ice“ od Davida Friedricha, významného predstaviteľa krajinomaľby nemeckého romantizmu. Podobnosť nie je náhodná. Plávajúce dielo je vlastne 3D-interpretáciou tohto obrazu.

Nórska opera bola založená v roku 1957, jej prvou riaditeľkou bola operná speváčka Kirsten Flagstad, ktorej sochu si určite všimnete vonku pred budovou. Opera viackrát menila svoje sídlo, až sa konečne mohla nasťahovať do tejto fantastickej budovy.

Návšteva Osla v januári nám umožnila aj potulky po zasnežených parkoch (2), veď až tri štvrtiny mesta sú pokryté lesmi a vodou. Pre nás z veľkomiest strednej Európy je to šanca vychutnať si vrzgot čerstvého snehu pod nohami, napríklad v zámockom parku (Slottsparken), ktorý je otvorený pre verejnosť počas celého roka. Len pozor! Je to jediný park v meste, kde je zakázané opaľovať sa hore bez! 🙂 🙂 🙂

Lákalo nás spustiť sa s deťmi na sánkach dolu briežkom, ale pokračovali sme ďalej ku kráľovskému palácu (3). Žiadne mreže, žiadni policajti, ktorí by vás zaháňali do predpísanej vzdialenosti. Nórska kráľovská rodina je taká viac „normálna“. Možno aj preto, že tá ich kráľovská krv už dávno nie je čisto modrá. Súčasná kráľovná Sonja pochádza síce zo zámožnej, ale nie aristokratickej rodiny a aj korunný princ Haakon Magnus si v roku 2001 zobral za manželku neurodzenú Mette-Merit, ktorá dokonca mala už syna z predchádzajúceho vzťahu.

Kráľovský palác tróni na konci najluxusnejšej osloskej ulice Karl Johans Gate (4)

 Keby ste tadiaľto prechádzali pred viac ako 150 rokmi, potom by ste práve v týchto miestach mohli stretnúť Henrika Ibsena, jedného z najhranejších svetových dramatikov. Každý deň, vždy presne o 13. hodine zastal pred univerzitou a našteloval si hodinky. Potom odkráčal do kaviarne neďalekého Grand Hotela. Vždy to bolo presne 287 krokov…

V čase, keď tu Ibsen žil, mesto sa volalo Kristiania, až v roku 1925 sa mu konečne vrátilo pôvodné meno – Oslo, domáci to vyslovujú „ušlo“. Vyše 1000 rokov bolo sídlom cudzích i domácich kráľov, sužované vojnami, veľkými požiarmi a epidémiami (v 14. storočí podľahla morovej nákaze polovica obyvateľstva). Spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson ho dokonca nazval obludou s vycerenými zubami, alebo trochu nežnejšie: Tigrie mesto. Podobne ako iní nórski intelektuáli, aj on strávil radšej viacero rokov v zahraničí.

Je na ňom sv. Hallvard, ktorého sviatok slávia Osločania 15. mája. V jednej ruke drží tri šípy a v druhej mlynský kameň. Hallvard žil v 11. storočí. Keď sa raz chystal na plavbu po fjorde, zbadal mladú ženu, ktorú naháňali traja muži, lebo ju obvinili z krádeže. Hallvard veril v jej nevinu a preto ju vzal do svojho člna, ale prenasledovatelia naskočili do inej loďky a dvojicu zastrelili šípmi. Zatiaľ čo mŕtvu ženu (znázornenú na erbe) vzali na breh, Hallvardovi priviazali okolo krku mlynský kameň. Ale stal sa zázrak, jeho telo sa nepotopilo, more ho vyplavilo aj s kameňom. Obyvatelia mesta ho náležite pochovali a začali ho uctievať ako martýra.

V Dóme sa v roku 1968 konala svadba súčasného kráľa Haralda, ked sa mu konečne po 9 rokoch podarilo presvedčiť svojho otca i parlament, aby mu povolili svadbu s jeho láskou Sonjou. Aj korunný princ Haakon sa ženil v tejto katedrále. Nórska cirkev je protestantská, do 19. storočia bolo členstvo v nej povinné pre každého občana krajiny.

Oslofjord vraj vyzerá ako labutí krk. Pred 1000 rokmi tu kráľ Harald III. založil mesto Oslo, začali sa budovať cesty a drevené domy. Fjord bol pre mesto dôležitý nielen z obchodného, ale aj strategického hľadiska.

Z oblohy sa sypal sneh, ktorý pichal do očí, tak sme ani poriadne nevideli, že jedna veža je o tri metre nižšia. Zábery z radnice sa vo svetových médiách každý rok objavujú 10. decembra. Je to deň úmrtia Alfreda Nobela, ktorý vo svojom testamente rozhodol, že nie Švédi, ale Nóri budú udeľovať jeho cenu mieru. Keďže je okolo toho vždy veľa rozruchu, mnohí sa hádajú, či tak Nobel urobil preto, že mal alebo nemal Nórsko rád. Do roku 1989 sa ceremónia odovzdávania konala na univerzite, potom sa presťahovala do radnice. Radnica je prístupná aj pre turistov, viac info: tu

Prvým nositeľom Nobelovej ceny mieru sa stal v roku 1901 Henri Dunant, zakladateľ Červeného kríža. Zaujímavé je, že Gándhí bol nominovaný až 5-krát, ale nikdy cenu nedostal. Práve v čase, keď bol v roku 1948 nominovaný po piatykrát, bol na neho spáchaný atentát. Keďže sa cena môže udeľovať len žijúcim osobnostiam, výbor to vyriešil tak, že v tom roku cenu neudelil nikomu.

Od radnice sme pokračovali prechádzkou po polostrove vybiehajúcom do fjordu. Na miestach, kde sa kedysi pri ťažkej práci potili prístavní robotníci, vyrástla štvrť Tjuvholmen s modernými obytnými domami, luxusnými reštauráciami a obchodmi.

Ani sa mi nechce veriť, že ešte na prelome 19. a 20. storočia bolo Nórsko chudobnou, geograficky izolovanou a politicky nezaujímavou krajinou. Ale v roku 1969 sa stal zázrak, ešte k tomu na Vianoce – bolo objavené najväčšie nálezisko ropy a zemného plynu v Severnom mori. Slovo olja (ropa) sa stalo jedným z najpoužívanejších v nórskom slovníku. Nevýrazná krajina rybárov a roľníkov sa razom zmenila na bohatú, prosperujúcu krajinu, označovanú aj ako Škandinávsky Kuvajt. Narozdiel od ropných šejkov Oslo sa nepredbieha v stavaní bezduchých najvyšších a najväčších mrakodrapov, ale svoju architektúru buduje s rozumom. Príkladom je aj toto múzeum, v ktorom sa snúbi kultivovanosť s prírodou a umením. Naprojektoval ho renomovaný taliansky architekt Renzo Piano. Ak by ste chceli múzeum navštíviť, praktické informácie nájdete: tu

Aj v zime je park príjemnou oázou, neplatia tu žiadne zákazy ani poplatky. Domáci tu chodia na prechádzku s kočíkmi alebo so psami a turisti sem chodia kvôli sochám. Oslo je vôbec mesto, kde na každom kroku natrafíte na nejakú sochu, ale tento park je rarita – svetový rekord – najväčšia zbierka sôch (212) od jedného umelca! Ich autorom je sochár Gustav Vigeland (1869 – 1941). Sú to zvláštne sochy…

Sinnataggen (Usmrkanec), ako domáci volajú tohto chlapčeka, reve na celý svet, normálne máte pocit, že sa jeho telíčko od zlosti začne triasť, tvár má skrivenú a pästičky zaťaté. Tá ľavá je vyšúchaná, určite od toho, ako ju návštevníci hladkajú v snahe utíšiť chlapčeka. Nikto však nepozná dôvod jeho hnevu. No myslím si, že reve aj preto, lebo chce mať už konečne pokoj. Veď nielen že mu občas niekto natrie hlavu nejakou výraznou farbou, ale predstavte si, na Silvestra 1992 túto 40-kilovú sošku ktosi ukradol! Polícia vyzvala únoscu, aby ho anonymne vrátil, dokonca bola vypísaná aj peňažná odmena. O pár dní sa chlapček našiel pohodený v priekope. Hoci polícia páchateľa nevypátrala, Osločania boli šťastní, že už je ich miláčik na svojom mieste. Ešte stále ale vidno jazvu nad ľavým členkom, kde únosca sochu odrezal.

Tento kostol je najstaršou, dodnes stojacou budovou v meste. Ale mali sme smolu, nedostali sme sa dnu. Ak by ste sem chceli prísť, podľa oznamu vo vitríne býva kostol otvorený jedine vo štvrtok od 16. – 18. hodiny. Tak sme sa aspoň prešli po uličkách Telthusbakken a Darmstredet s typickými nórskymi malými, farebnými, drevenými domami zo začiatku 18. storočia.

Ako sme tak stúpali po strmej uličke, napadla ma jedna vec. Za celé tri dni som tu nevidela ani jeden cencúľ! No niet sa čo čudovať. Spomenula som si na to slnko pri opere – nízko na oblohe a ešte aj zahalené šedým závojom, ktoré nemá šancu topiť sneh na strechách, ktorý by potom stekal a zamŕzal v kvapkách. Oslo bolo skrátka mesto bez cencúľov!

Pomaly sme pokračovali k neďalekému cintorínu Vår Frelsers Gravlund (12).

Cintorín je rozľahlý, najvýznamnejšie hroby nájdete podľa plániku pri vchode. Bežne, dokonca aj teraz v snehu, sa tu prechádzajú mamičky s kočíkmi. Kde jeden život skončil, nový začína…

Edvard Munch sa vraj rád zdržiaval v týchto končinách, pri tých malých domčekoch, a maľoval. Kto by nepoznal jeho obrazy? Jeho Výkrik? Vedeli ste, že existujú štyri originály tohto obrazu? Jeden je v tunajšej Národnej galérii, dva v Munchovom múzeu a jeden v súkromnej zbierke amerického podnikateľa Leona Blacka. Hovorí sa, že každý, kto navštívi Oslo, by si mal pozrieť aspoň jeden z týchto obrazov.

Keď v roku 2003 vo Viedni po dlhej renovácii opäť otvárali obrazáreň Albertinu, prvá výstava bola venovaná Munchovi. Vtedy som videla aj slávny Výkrik. V nasledujúcom roku bol tento obraz ukradnutý z múzea v Osle. A hoci sa našiel, nesmie už viac opustiť nórske teritórium.

Ak prídete do Osla v zime a očakávate sneženie po celý deň, návšteva múzea je ideálna na vyplnenie dňa. Osobne si však myslím, že Munchove obrazy je lepšie nechať si na leto, keď máte šancu, že po zhliadnutí tých depresívnych výjavov vyleziete von do slnečného svitu. Tie obrazy som už videla, aj preto sme sa rozhodli navštíviť iné múzeum.

V lete sa sem dá prepraviť trajektom, v zime sme sa museli uspokojiť s autobusom (č. 30, každých 10 minút od Centrálnej stanice alebo od Radnice). Ak si kúpite naraz lístok do oboch múzeí, dostanete zľavu!

V čase, keď Nórsko bolo ešte nevýraznou krajinou, už vtedy malo veľkých mužov s veľkými snami a plánmi – odvážnych dobrodruhov a prieskumníkov ako Fridtjof Nansen a Roald Amundsen, vydávajúcich sa na polárnej expedície.

39 metrov dlhá loď sa dá celá prebádať, len si k tomu treba ešte domyslieť zradné vody, silné búrky a treskúcu zimu, keď teplota klesá pod -50°C. Majú tu aj taký simulátor, ale je to skôr pre deti. Expozícia je venovaná nielen tým úspešným výpravám, ale aj takým, ktoré síce skončili tragicky, no nemalou mierou prispeli k prebádaniu polárnych oblastí.

Viac info o múzeu v anglickom jazyku: tu

Aj v Kon-Tiki múzeu sú lode, ale úplne iné, nevhodné do polárnych oblastí. Tieto plavidlá sa spájajú s menom jedného z najväčších dobrodruhov 20. storočia – Thorom Heyerdahlom. Už ako malý chlapec v škole vyhlásil, že sa stane bádateľom, pretože na svete je ešte toľko nevylúštených záhad… Info o múzeu nájdete: tu

Plavba (8 000 km) trvala 101 dní. Je až neskutočné, že sa na ňu vydal človek, ktorý trpel silnou hydrofóbiou, nevedel dobre plávať a nemal žiadne námornícke skúsenosti. Pod vystavenou loďou možno vidieť modely rôznych morských živočíchov, ktoré výprava počas plavby stretla, nechýba ani žralok obrovský. Ak ste čítali knihu Kon-tiki, tak sa vám určite vybavia všetky tie príhody z plavby. V múzeu je aj soška Oscara, ktorú Heyerdahl dostal za svoj dokument o tejto expedícii v roku 1951.

Návšteva Osla v zime má aj tú výhodu, že po všetkých tých prechádzkach, keď vám sneží za golier, nemáte chuť na studené pivo, ktoré je tu nekresťansky drahé. Radšej si dáte teplý (podstatne lacnejší) nápoj (15). Oslo sa označuje za kávičkársku metropolu Škandinávie. Nóri pijú kávu na raňajky ku koláčiku, tiež po jedle a v termoske si ju berú so sebou aj na túry.

Tiež ma fascinovalo, že reštaurácie a kaviarne nechávajú svoje letné terasy so stolíkmi a stoličkami vonku aj cez zimu. Prikryté snehom si tu spia svoj zimný spánok. Ani bicykle nikto neodkladá. Akoby tá zima mala skončiť už zajtra…

SPOZNAJTE OSLO:

Ako sa tam dostať: lietadlom – info o možnostiach prepravy z letiska do mesta nájdete: tu My sme si vybrali vlak NSB, ktorý je cenovo najvýhodnejší. Cesta trvala 23 minút. Po meste sme sa pohybovali hlavne peši, ale aj mestskou dopravou, najmä metrom (T-BANE). Zaručujem vám, že jedna z prvých viet, ktorú sa naučíte po nórsky, bude: Dørene lukkes (znie to ako dürünülukis) – Dvere sa zatvárajú! 🙂 Ak si na Centrálnej stanici zájdete do informačného centra pre turistov, dostanete zadarmo mapu mesta s vyznačenými spojmi MHD.

Kde sa ubytovať:

My sme si vybrali hotel Saga Hotel – apartmány: výborná poloha v tichej ulici, väčšina atrakcií dostupná peši.

Stránky, na ktorých sa môžete dozvedieť viac:

visit Oslo

visit Norway

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri