Pri návšteve vínnych pivníc v Cricove ma ohúrilo, koľko fliaš s vínom tam skladujú. No ešte viac ma prekvapilo, že to nebolo najväčšie množstvo v Moldavsku. Za rekordom, ktorý je zároveň aj svetovým, treba ísť do iného podzemného kráľovstva – do Mileștii Mici, vzdialeného cca 20 km od hlavného mesta.
Mileștii Mici
Hneď pri vchode do areálu vítajú návštevníkov dve fontány s obrovskými čašami na víno. V jednej fontáne tečie červené a v druhej biele. Podobne ako v Cricove, aj tu sa podzemné tunely začali hĺbiť kvôli získavaniu vápenca. Bolo to v 70. rokoch minulého storočia. Dokonca tu majú aj vystavený jeden takýto stroj a na stropoch ešte stále vidno kruhovité zárezy, ako mašina postupne vyhlodávala tunel do kameňa.
Do pivníc sa dostanete len autom, buď vlastným alebo mikrobusom, prípadne taxíkom. Spočiatku budete míňať nekonečné rady dubových sudov. Sú tu ideálne podmienky pre skladovanie vína – stála vlhkosť 85 – 95% a teplota 12 – 14°C (aj v letných mesiacoch si treba do týchto priestorov zobrať teplejšie oblečenie!). V jednej chodbe je umiestnená aj seizmologická stanica.
Neskôr sudy vystriedajú boxy so zaprášenými fľašami. Tých fliaš s vínom sú tu takmer dva milióny (70% z toho pripadá na červené víno, 20% na biele a 10% na dezertné). Mileștii Mici sa vďaka tomuto množstvu zapísalo v auguste 2005 do Guinnessovej knihy rekordov ako najväčšia kolekcia vína na svete! Sú to hlavne vína zo zberov medzi rokmi 1986 – 1991. Najstaršie je z roku 1969. Niektorí však tvrdia, že prvenstvo patrí Mileștii Mici nie iba podľa počtu fliaš, ale aj podľa rozlohy. Komplex totiž predstavuje 200 km podzemných chodieb, pričom sa zatiaľ využíva len 55 km, a to v hĺbke 30 – 85 metrov pod zemou.
Ťažké obdobie zažilo Mileștii Mici, ale vôbec celá produkcia vína v Moldavsku, v rokoch 1985 -1987, keď Gorbačov vyhlásil tzv. „suchý zákon“. V rámci jeho protialkoholickej kampane boli zničené milióny fliaš. V Mileștii Mici sa podarilo ukryť asi 50.000 v tajnej miestnosti, v ktorej aj dnes skladujú svoje najvzácnejšie exponáty.
V jednej časti mali boxy kovové ozdobné mreže (samozrejme, že s tématiku hrozna). Pri každom bol štítok s menom a národnosťou. To sú kolekcie privátnych zberateľov. Z Číny, Ruska a pod. Box sa dá prenajať za 150 € na rok, ale podmienkou je, že si k tomu ešte prikúpite aspoň 50 fliaš vína.
No a na záver nás samozrejme čakala aj ochutnávka. Priestory v Mileștii Mici sa nesú v znamení troch prírodných elementov: kameňa (chodby), vody (vodopád hneď pri vstupe do pivníc) a stromu. Strom sa nachádza pred vchodom do miestností na degustáciu, do ktorých sme vošli „cez sudy“.
Je tu na stene aj zrkadlo, do ktorého sa má pozrieť každý ešte pred ochutnávkou. Potom, podľa toho, koľko vína koštoval, sa vraj jeho tvár bude podobať na jednu z tých na strome…
Našťastie, naše tváre sa ani po ochutnávke veľmi nezmenili!
Viac informácií v anglickom jazyku nájdete tu a v ruštine tu.
Purcari
Za ďalším vinárskym podnikom sme z Kišiňova cestovali 120 km – smerom k Čiernemu moru. Tesne pred príjazdom do Purcari sme si urobili krátku výhliadkovú zastávku. Pred nami sa rozprestrel idylický obraz: mierne svahy porastené viničom a na druhej strane presne oproti nám sa vynímala biela budova s vežou, pripomínajúca malý zámoček. Nachádzali sme sa len 30 km od čiernomorského ukrajinského prístavu Odesa.
Cieľom našej cesty bolo práve Purcari na pravom brehu rieky Dnester. Je to najstarší výrobca kvalitných vín v Moldavsku, ktorý založili v roku 1827 francúzski a nemeckí vinárski odborníci na pôde bývalého kláštora Agona Zografa. Ruský cár Mikuláš I. vtedy vydal špeciálny dekrét, ktorým udelil Purcari štatút 1. špecializovaného vinárskeho podniku na území vtedajšej Besarábie (historická oblasť v dnešnom Moldavsku a na Ukrajine medzi Čiernym morom).
Dnes sú tu nielen vinice (260 hektárov), sklady a výrobňa vína, ale aj možnosť ubytovania, reštaurácie a celá infraštruktúra pre trávenie voľného času.
Pre mňa bola návšteva Purcari veľmi zaujímavá tým, že sme mali možnosť vidieť naživo aj prevádzku. Najprv nás zaviedli k zadnému dvoru, kde už čakalo niekoľko traktorov, plne naložených hroznom.
Hrozno bolo nazbierané ručne, poctivo odstrihané nožnicami, aby sa nepoškodili bobule.
Traktory sa po jednom presúvali k otvorenej stene, kde za pomoci žeriavu vysypávali svoj náklad.
Hrozno sa dostávalo do drtiča a lisu. Tu z neho vytekala červená šťava.
V ďalšej prevádzkovej časti sme si pozreli nádoby, kde dochádza k fermentácii, nakukli sme do laboratória a napokon sme si prezreli haly, kde sa víno plní do fľašiek. Po nalepení etikiet sa fľaše presúvali do krabíc a do skladu, kde čakali, kým ich odtransportujú k spotrebiteľom.
Nevynechali sme ani návštevu pivníc, ktoré tu majú pôdorys kríža a nízke dvere, takže sa pri vstupe človek musí zohnúť, akoby sa v kostole klaňal svätým obrazom. Je to symbolická spomienka na kláštor, ktorý tu bol kedysi. V pivniciach majú aj archívne vína z roku 1984, najstaršia fľaša z roku 1947 pochádza z kolekcie kráľovny Alžbety II.
Osobitným zážitkom bola však aj ochutnávka vín, ktoré sa v Purcari vyrábajú. Pred každého z nás rozložili čašníci na stôl ako vejár desať pohárov na víno so značkou Purcari (jedenásty pohár úplne vľavo nepočítam, ten bol na vodu). Potom nám zľava doprava nalievali ich vína, začali bielym, ktorého farba sa postupne menila, potom sa zmenila na ružovú a ďalej na rubínovo červenú, až to vyzeralo ako paleta maliara, ktorý sa chystá namiesto do farieb namáčať svoj štetec do božského nápoja. Vína z Purcari putovali v minulosti na slávnostnú tabuľu ruského cára i anglických panovníkov. Dnes sa vyváža do USA, Kanady, UK, Česka, Poľska, Nórska, Číny aj pobaltských republík.
Vôbec som sa nečudovala, že Purcari svoje prvé ocenenie – zlatú medailu – dostalo už v roku 1878 na Svetovej výstave v Paríži za víno Negru de Purcari, kde ho naslepo testovali a pomýlili si ho s pravým Bordeuax. Na záver sa opäť farba zmenila, keď nám do pohára naliali sladučké ľadové víno.
Tak – najprv pozorovať očami farbu, potom zakrúžiť pohárom a sledovať, ako tekutina steká po stenách pohára, ďalej nasať nosom vôňu a až potom okoštovať… A nakoniec sa rozhodnúť, ktoré z tých desiatich vín chutí najlepšie. Pre mňa to bola Rara Neagra a ľadové víno.
Ale vám možno bude chutiť niečo inšie. Ako je uvedené na oficiálnej stránke Purcari: lepšie je raz prísť a okoštovať, ako stokrát len o tom počuť. Viac informácií o mieste, ako aj o možnosti rezervovania pobytu alebo ochutnávky vína v anglickom jazyku nájdete tu.
Súvisiace články:
Vínne sklady Cricova – Stratený Gagarin
6 ďalších pozvánok na koštovku vína v Moldavsku
Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Ďakujeme National Inbound Tourism Association of Moldova a National Office for Vine and Wine za podporu pri organizovaní tejto návštevy.
Solche Expeditionen sind gefährlich…. 🙂 haha
LG AS
Ja, genau… 🙂 Aber es war auch hochinteressant!
Ja sa ti čudujem, že si sa po toľkých koštovkách vedela rozhodnúť pre svoju chuť. Možno čerešnička bola – ľadové víno ako dezert!
To ešte neboli zďaleka všetky, ktoré sme okoštovali. Ešte bude pokračovanie! 🙂
Das schaut ja wirklich sehr interessant aus! Hübsch, wie die Weine zum Verkosten nach Farbe angeordnet sind!
Danke, Sabine. Es war wirklich sehr interessant und sehr gut organisiert.