Plovdiv &#8211; Na najdlhšej pešej ulici v Európe

Jedni tvrdia, že najdlhšia ulica pre peších sa nachádza vo francúzskom Bordeaux, iní si myslia, že na 1. mieste je Sainte-Catherine Street v Kodani. Plovdiv sa o toto prvenstvo uchádza tiež, tunajšia pešia ulica dosahuje dĺžku 1,75 km. Myslím si, že nie je dôležité predháňať sa, ktorá ulica je o koľko metrov dlhšia, omnoho dôležitejšie je, aký zážitok a akú atmosféru ulica ponúka, čo na nej nás prinúti zastaviť sa a vnímať dianie danej chvíle. Lebo sú ulice rôzne, hlavné a vedľajšie, dlhé aj krátke, široké či úzke, no mnohé z nich prejdeme len preto, že sa potrebujeme dostať niekam inam, ulica sa rýchlo stratí z našej mysle rovnako ako ozvena našich krokov na jej dlažbe. Ale sú tiež ulice, ktorých nezameniteľný flair sa vám vybaví aj po rokoch. A k takým uliciam nepochybne patrí aj hlavná pešia zóna v Plovdive.

Ak ju chcete prejsť celú, musíte sa dostať ku Grand Hotelu Plovdiv a svoju prechádzku začať na tomto farebnom moste cez rieku Maricu.

Samotný most bol pre mňa trošku sklamaním, vo vnútri sú obchody, hlavne s oblečením a rôznym menej potrebným tovarom. Ale mám rada pohľad na rieku – na prúdiaci rieku, ktorá odchádza a predsa tu stále ostáva so mnou. Marica nie je len taká obyčajná rieka. Keď rozvášnené Bakchantky, spoločníčky Dionýza, boha vína, rituálnej pomätenosti a extázy, zavraždili Orfea, jeho hlavu aj s jeho lýrou hodili do rieky Hebros, čo je starogrécky názov pre rieku Maricu. Najkrajšia je, keď sa na horizonte navečer rozlieva zapadajúce slnko. Vtedy sa oplatí zastaviť a pokúsiť sa v zmesi doliehajúcich zvukov aspoň na chvíľu začuť nežné tóny Orfeovej lýry a jeho spevu…

Kto bol Orfeus a ako je spojený s Bulharskom, si môžete prečítať v mojom článku o Trákoch.

Ale my už pokračujeme ďalej popri Imaret mešite po ľavej strane. Postavil ju Šahbeddin Paša, syn premožiteľa Trákov, v rokoch 1444-45 z červených tehál. Zatiaľ vždy, keď som okolo nej išla, bola mešita zatvorená, len štíhly minaret vystreľoval svoju špičku hore k nebu ako ostro zastrúhanú ceruzku.

Teraz si urobíme jednu dôležitú odbočku doprava. Ani nie 5 minút od pešej ulice sa nachádza Regionálne archeologické múzeum, ktoré určite stojí za návštevu. Nájdete tu nielen predmety zo 7. tisícročia p.n.l., ale podstatná časť je venovaná slávnym tráckym pokladom – zlato, striebro, vence, náhrdelníky, náušnice, mince, pektorály, nádoby, nože, meče… Niektoré predmety by vedeli rozprávať zaujímavé príbehy, nielen z dávnej histórie. Napríklad prilba v tvare masky, jeden z najpozoruhodnejších exponátov múzea, bola nájdená v roku 1905, o 90 rokov neskôr ukradnutá počas ozbrojenej lúpeže, našťastie znovuobjavená v zahraničí a v roku 2015 vrátená do múzea.

*Rituálna hlinená nádoba v tvare jeleňa – rok 6000 p.n.l.*

*Zlatý pektorál s jeleňmi, levmi a hlavou Medúzy – 6.-5. storočie p.n.l.*

*Prilba-maska zo železa a striebra z pohrebnej výbavy – 1. storočie n.l.*

*Zlatý rytón z pokladu nájdenom pri mestečku Panagjurište*

O tráckych pokladoch sa viac dočítate v mojom článku Po stopách dávnych Trákov.

V múzeu si treba všimnúť aj veľkú nástennú mozaiku a hlavne dva mramorové piliere z 2. storočia po jej bokoch. V časoch, keď sa Plovdiv nazýval Philippopolis, ozdobovali vchod na rímsky štadión – ešte bude o ňom reč. Sú na nich vyobrazení Hermes a Herakles, patróni antických hier, s ich atribútmi.

Zaujímavým exponátom je aj ranokresťanská hrobka zo začiatku 4. storočia so zachovalými maľbami približujúcimi príbeh vzkriesenia Lazara.

Pred múzeom sa ešte môžeme pristaviť pri Pamätníku zjednotenia z roku 1985 od sochára Velička Minekova, ktorý pripomína významné historické zjednotenie severného bulharského štátu a Východnej Rumélie (Plovdiv bol jej hlavným mestom) 6. septembra 1885.

Aby sme mohli pokračovať ďalej po rekordnej pešej ulici, musíme prejsť cez podchod popod rušnú ulicu „6 Septemvri Bulevard“ (= deň zjednotenia). Podobne ako v iných podchodoch alebo aj pri autobusových zastávkach v Bulharsku, aj tu nájdete tzv. baničarnicu, z ktorej sa šíri príjemná vôňa čerstvo upečeného slaného i sladkého pečiva s názvami ako banica, kaškavalka, kozunak, milinka alebo bjurek podľa toho, či je to plnené tvrdým alebo mäkkým bielym syrom, olivami, nutelou, marmeládou a pod.

Vyjdúc z podchodu sa ocitneme na ulici Rajka Daskalova, ktorá nielen že nadobúda ten správny charakter pešej zóny – čulý, ale pritom aj taký trochu lenivý ruch, obchody so zaujímavým tovarom, stromy, lavičky, fontánka s pitnou vodou (v tvare nádoby, ktorú sme už videli v múzeu!), mamičky s kočíkmi, zamilované dvojice, pouliční muzikanti, turisti…, ale dokonca sa po ľavej strane rozvetvuje do niekoľkých menších uličiek, vzájomne prepletených ako v bludisku. Nie náhodou sa táto časť mesta volá Kapana, čo znamená „pasca“. Kedysi to bola štvrť remeselníkov, neskôr opustená a schátralá. S rekonštrukciou sa začalo v roku 2014, je to jeden z najúspešnejších projektov v rámci programu Plovdiv – Európske hlavné mesto kultúry 2019, vďaka ktorému sa tomuto miestu prinavrátila jeho pôvodná duša. Dnes je tu pulzujúce srdce mesta – kaviarne, bary a kluby, malé obchodíky s originálnymi suvenírmi, šperkami či módnymi kúskami, dielne… Miesto plné života, kde sa konajú rôzne festivaly a umelecké podujatia. Na svoje si prídu aj milovníci street artu.

Je jedno, či sem prídete v chladný jarný deň, horúci letný večer, na jeseň alebo v zime, bohémska štvrť vás okamžite vtiahne do svojej atmosféry a presne – ako sa píše na jednom z tunajších podnikov – vám ponúkne šancu začať váš nádherný deň s čajom a skončiť ho s pohárom vína…

Pri mojej nedávnej návšteve sme si vybrali koktejlový bar Baber & Cat. Pri pulte bol Viktor, ktorý miešal nápoje z rôznych domácich sirupov, bolo to ako v divadle, kde nie je jasné, kto je účinkujúci a kto publikum – Viktor mieša, vy pozorujete. Vy rozprávate, Viktor počúva… A potom si – ako vzácnu sošku Oscara – odnášate svoj koktejl, namiešaný z ingrediencií, o ktorých ste pred tým netušili, a sadáte si vonku k ľuďom z rôznych kútov sveta, ktorých ste ešte pred pár dňami vôbec nepoznali, ale predsa máte pocit, že sa poznáte už dávno, lebo šero noci a lepkavá chuť nápoja zbližujú… Vtedy si prajete, aby večer ešte neskončil alebo aby ste si kúsok toho okamihu mohli odložiť kamsi na horšie časy. A to je presne Kapana! Každý, kto sem raz príde, podľahne jej okúzľujúcej atmosfére a skončí v „pasci“.

Ale poďme ďalej, veď ešte sme neprešli ani polovicu rekordne dlhej ulice pre peších.

V roku 1365 sa Plovdiv dostal pod tureckú nadvládu a pod menom Philibe sa stal dôležitým administratívnym, vojenským a remeselníckym centrom. Hlavná piatková mešita Džumaja je druhou mešitou, ktorá sa tu zachovala do dnešných čias. Nechal ju postaviť sultán Murad, len stále sa vedú spory, či to bol Murad I. alebo II., a teda sa nevie presne, či to bolo v 14. alebo 15. storočí. Na stenách mešity sa striedajú dve vrstvy tehál s pravidelne opracovanými kameňmi a zvisle uloženými tehlami – je to typický vzor, ktorý sa používal na Balkánskom polostrove pri stavbe kostolov a iných budov ešte pred príchodom Turkov. Preto sa predpokladá, že mešitu stavali miestni alebo dovlečení kresťanskí zajatci.

Drevený prístenok bol k fasáde pridaný až v 19. storočí. Kedysi si pred vchodom rozkladali svoje stánky trhovníci, dnes je tu kaviareň. Sedíte si pri pravej tureckej káve a pozorujete dianie na ulici. Ale odporúčam nazrieť aj do vnútra mešity. Modlitebný priestor pokrýva deväť kupol, ktoré sú podopreté štyrmi stĺpmi. Jemná ornamentálna výzdoba mi svojimi vzormi a farbami pripomína ľudovú výšivku.

Hneď vedľa mešity to vyzerá, že treba zase zostúpiť do podchodu. Namiesto toho sa však ocitneme na pôvodnej dlažbe starovekého mesta, 4-7 metrov pod úrovňou moderného Plovdivu.

Plovdiv sa zaraďuje k najstarším, dodnes obývaným mestám v Európe (8000 rokov). V rokoch 45 – 46 n.l. sa stal súčasťou Rímskeho impéria ako najdôležitejšie centrum Tráckej provincie. No a takéto významné mesto muselo mať aj svoj štadión.

Vybudovali ho na začiatku 2. storočia n.l. počas vlády cisára Hadriána. Zatiaľ čo sa v tunajšom antickom divadle odohrávalo kruté krviprelievanie bojujúcich gladiátorov, na štadióne sa konali klasické atletické súťaže, napríklad v behu alebo hode oštepom. Cisár Theodosius to však pokladal za „barbarskú show“ a hry v roku 393 zakázal. Odvtedy sa štadión využíval len ako hippodrom, na ktorom v siedmich kolách súťažili vozy ťahané štyrmi koňmi. Zaujímavé je, že víťazom sa nestal športovec, ale majiteľ koní. Vstupnú bránu štadióna zdobili reliéfy a piliere (videli sme v archeologickom múzeu). Plovdivská mládež aj turisti s obľubou posedávajú na monolitických mramorových blokoch, usporiadaných do 14 radov. Na niektorých ešte stále vidno štylizovanú leviu labu. Kedysi sa tu zmestilo až 30 tisíc divákov.

Keď som tu bola v januári, nachádzala sa tu veľmi príjemná kaviareň. Kostrbaté zimné slnko vrhalo tieň na slnečné hodiny na juhozápadnom rohu mešity a poskytovalo dostatok tepla, aby sa dalo sedieť vonku, usŕkať horúcu kávu a dívať sa na kamenné sedadlá a iné fragmenty dávneho športoviska. V auguste už bola kaviareň zrušená, ale dúfam, že ju obnovia, veď to miesto je vskutku výnimočné!

Najdôležitejšia časť štadióna – dráha – mala tvar pretiahnutého oblúka s dĺžkou 240 m a šírkou 50 m. Aby človek získal lepšiu predstavu, môže si pozrieť 3D-projekciu alebo model vonku na ulici.

A ak stále neveríte tým úžasným rozmerom štadióna, tak nazrite do obchodného centra Excelsior (po pravej strane asi v polovici ulice) a odvezte sa eskalátorom do podzemia, kde sa pred vami opäť vynoria mramorové divácke rady štadióna. Antické dedičstvo sa tak mieša so súčasnou modernou technikou.

Inak, ulica už nesie meno podľa Knjaza (kniežaťa) Alexandra I., ktorý sa zúčastnili oslobodzovacej vojny proti Turkom a v roku 1885 sa stal hlavou nového zjednoteného Bulharska (6. september!). Ruch je tu ešte lenivejší, obchody atraktívnejšie – viaceré ponúkajú širokú paletu kozmetických prípravkov, kde hlavným komponentom je slávny bulharský ružový olej alebo ružová voda. Starčekovia posedávajú na lavičkách a debatujú o politike či problémoch svojho veku a aj ostatní si v kaviarňach natáčajú svoje stoličky do ulice, aby mohli lepšie sledovať to nekonečné predstavenie hlavnej pulzujúcej tepny mesta.

Vtáky sa navečer zlietajú do korún stromov a slnko, klesajúc na oblohe, osvetľuje fasády elegantných domov z 19. storočia. Mimochodom, tvorcom tohto moderného Plovdivu bol architekt českého pôvodu Josef Václav Schnitter, ktorý navrhol aj rezidenciu Dragona Mančeva – dnes sídlo mestského úradu, ktoré sa nachádza na malom námestíčku s fontánou.

Starší Plovdivčania si ešte stále pamätajú malú, zhrbenú postavu muža s veľkou hlavou a veľkými ušami, všetci ho volali Miljo. Každý deň vykračoval po hlavnej ulici, ponáhľal sa za dievčatami, jednu ruku si dával na ucho a pokrikoval pritom Ajdááá! Podobnú figúru má alebo malo snáď každé mesto. Aj vo Zvolene sme mali Marciho, tiež mašíroval hore-dole jednou ulicou a zdravil všetky dievčatá a ženy. Ani neviem, čo sa s ním stalo. Plovdivský Miljo sa nielenže stal motívom pre viacerých bulharských maliarov a fotografov – na obraze Zlatja Bojadžieva je znázornený ako pastier svíň (umelcova galéria v Starom meste), ale dokonca mu tu postavili aj sochu!

Miljo sedí na múriku a ruku si prikladá na svoje veľké ucho, akoby načúval. Dievčatá mu vraj do ucha šepkajú svoje tajné želania a všetci sa s touto legendárnou postavičkou s obľubou nechávajú odfotiť. Spoločnosť mu robia aj veľké, farebné písmená together (spolu), čo je hlavné motto projektu Plovdiv – Európske hlavné mesto kultúry 2019.

Na hlavnej ulici nájdeme aj mestskú galériu, ale tiež niekoľko menších, prevažne súkromných galérií, v Plovdive je ich vyše 40.

A nechýba ani dramatické divadlo. Ak chcete viac súkromia, odporúčam vojsť do vchodu budovy a posedieť si v príjemnej reštaurácii vo vnútornom dvore.

Najdlhšia pešia ulica sa s nami rozlúči opäť starorímskymi pamiatkami. Hlavné mesto provincie muselo mať aj svoje fórum (agora) – obchodné, administratívne a náboženské centrum. Vykopávky stále pokračujú, dá sa rozoznať časť fóra – odeón, ktorý slúžil ako sídlo mestskej rady a neskôr ako divadlo a miesto na konanie koncertov a iných predstavení, na ktorých sa mohlo zúčastniť okolo 350 divákov. Archeológovia tu odkryli nielen javisko, orchestrište a rady sedadiel, ale aj mestskú knižnicu.

Po dlhej prechádzke určite dobre padne niečo pod zub. Na hlavnej ulici je viacero kaviarní a reštaurácií. Jednou z mojich veľmi pozitívnych skúseností je reštaurácia hotela Odeon (v nedeľu zatvorená), priamo pri rovnomennom archeologickom komplexe. Kvalita jedál bola veľmi dobrá a boli aj pekne naservírované. Ak nemáte hlad, tak odporúčam aspoň kávu s levanduľovým crème brûlée!