Brusel – 8 secesných stavieb, ktoré si možno pozrieť aj zvnútra

Ako som už spomínala v predchádzajúcom článku: 9 secesných stavieb, ktoré možno obdivovať len zvonku, bruselská secesia (Art Nouveau) bola pre mňa naozaj veľkým prekvapením. Ak sa vyberiete do Bruselu, odporúčam vám, aby ste navštívili aspoň jednu zo zachovaných secesných stavieb, aby ste lepšie pochopili, akú zmenu v architektúre tento štýl priniesol pred vyše 100 rokmi.

Mňa najviac fascinovalo, ako dokázali architekti vniesť svetlo do vnútorných priestorov, a to aj v tradičných pochmúrnych bruselských úzkych domoch.

Zatiaľ čo niektoré domy nie sú otvorené pre verejnosť, niektoré sú adaptované na múzeá, väčšinou venované stavbe alebo jej architektovi. No a tie domy, ktoré sú v súkromnom vlastníctve, sú prístupné v rámci špeciálnych prehliadok – každý rok počas víkendov v marci v rámci BANAD – Bruselského festivalu Art Nouveau & Art Deco. Je to ojedinelý projekt v celej Európe, ktorý ponúka aj príležitosť stretnúť sa s majiteľmi a porozprávať sa o ich záľube v architektúre, ako aj o tom, čo obnáša takéto bývanie a starostlivosť o kultúrne dedičstvo. Inak, podobné festivaly sa konajú každý druhý rok na jeseň – Bienále neoklasicizmu a Bienále eklektickej architektúry. Viac informácií: BANAD

Návštevníci Bruselu si môžu zakúpiť špeciálnu Brussels Card – neobmedzené používanie verejnej dopravy a voľný vstup do cca 50 múzeí (napr. Old England – Múzeum hudobných nástrojov). Existuje však aj špeciálna karta pre secesnú architektúru – Art Nouveau Pass – ja som mala vstup do domu Solvay a do ďalších dvoch z ponuky 6 objektov. Celú ponuku a ceny nájdete tu: Art Nouveau Pass

Ak chcete navštíviť dom Solvay (ktorý je podľa mňa tým najlepším objektom), pred zakúpením karty odporúčam pozrieť si vopred, či sú ešte voľné miesta do tohto domu, pretože záujem je veľký a termíny môžu byť vybúkované aj na niekoľko týždňov dopredu. Voľné termíny si preveríte tu: Solvay

Počas môjho pobytu v Bruseli (február 2022) som mala možnosť navštíviť týchto 8 objektov (opäť používam francúzske názvy hôtel a maison, pričom hôtel neznamená hotel):

(1) Maison Couchie – Rue des Francs 5

1905, Paul Couchie

Tomuto domu, ktorý sa nachádza v blízkosti parku s Víťazným oblúkom, sa hovorí aj dom s najkrajšou fasádou. Hoci je tento dom široký iba šesť metrov, nemožno ho prehliadnuť – práve vďaka fasáde, na ktorú akoby zostúpili ženské postavy z Muchovho plagátu.

Podľa atribútov v ich rukách môžeme ľahko rozpoznať, ktorá postava symbolizuje maliarstvo, sochárstvo, šperkárstvo či architektúru. Ako je to v Bruseli obvyklé, domy majú názvy podľa ich niekdajších majiteľov, tento sa nazýva Cauchie. Paul Cauchie bol architekt a dekoratér a dom si postavil v roku 1905 pre seba a svoju manželku Linu, tiež umelkyňu, ktorá bola jednou z prvých žien, ktoré mohli študovať na Akadémii výtvarných umení v Bruseli.

Fasáda bola zároveň aj reklamou. Je vytvorená technikou sgrafito (dielo vzniká vyškrabávaním do viacvrstvovej hladenej omietky), na ktorú bol Cauchie skutočným špecialistom a aj jeho zásluhou bola táto technika veľmi často používaná v období secesie.

Sgrafiti ozdobujú aj vnútorné priestory domu. Cauchie bol silne inšpirovaný vplyvom japonského umenia – kombinácia protichodných prvkov, štylizované ruže – v interiéri a tiež na fasáde (kto ich dokáže spočítať?).

Dom má dva vchody – tiež japonský vplyv – ale jeden je iba falošný na oklamanie diabla.

Objekt je otvorený každú sobotu a prvú nedeľu v mesiaci.

Viac informácií o prehliadkach: Cauchie

(2) Old England – Rue Montagne de la Cour 2

1899 – 1899, Paul Saintenoy

Táto extravagandná budova zo skla a kovaného železa je v rade domov neďaleko Mont des Arts vďaka svojej fasáde neprehliadnuteľná.

Pôvodne to bol obchodný dom, ktorý cez veľké okná lákal okolidúcich k nákupom. Dnes je tu umiestnené Múzeum hudobných nástrojov. Múzeum je veľmi zaujímavé, ale okrem hudobných nástrojov si treba všimnúť aj výťahovú šachtu, zábradlie ako aj nástennú dekoráciu s rastlinnými motívmi, a tiež liatinové stĺpy a lišty s nýtmi. Celé jedno poschodie je venované tejto secesnej stavbe a jej výstavbe.

Na najvyššom poschodí je reštaurácia, odkiaľ vidno aj vežu bruselskej radnice.

Viac infomácií: Múzeum hudobných nástrojov

(3) Bývalá banka Brunner – Rue de lai Loi 78, Wetstraat

Pôvodne súkromný dom bol postavený v roku 1860 v neoklasicistickom štýle na priestrannej avenue. Okolie krášlili parky a široké bulváry. Cez veľký vchod sa vchádzalo dnu do domu na kočiari, na stenách viseli vzácne koberce namiesto obrazov. V roku 1899 bol architekt Léon Govaerts poverený prebudovaním objektu na banku v secesnom štýle. O bohatých klientov nebola núdza, v susedstve bývali bohaté rodiny aj investori.

Priestory banky boli zariadené mahagónovým nábytkom, bronzovými ozdobami na prepážkach. Zachoval sa aj stojan na odkladanie vychádzkových palíc. Sklenená kupola zalievala interiér denným svetlom.

Po 2. svetovej vojne Brunner odišiel do New Yorku, kde si otvoril banku, podobne ako aj vo Švajčiarsku. Okolie banky v Bruseli sa zmenilo, začali sa búrať staré domy a stavať európske inštitúcie, bohatá klientela sa presťahovala do zelenších častí mesta.

Viac infomácií o možnostiach prehliadky: Brunner

(4) Maison Autrique – Haachtsesteenweg 266

1893, Victor Horta

Hviezdna kariéra najvýznamnejšieho belgického secesného architekta sa začala v roku 1893, keď bol poverený naprojektovaním domu pre svojho priateľa z bruselskej slobodomurárskej lóže, významného právnika Eugena Autriquea, ktorý Hortu uviedol do sofistikovaných kruhov, kde našiel veľa svojich budúcich klientov.

Autrique požiadal Hortu, aby pre neho navrhol dom bez akéhokoľkvek luxusu a extravagancie. Pôdorys a priestorová kompozícia ostali ešte dosť tradičné. Na úzkom stavebnom pozemku, pokračujúcom do hĺbky, boli izby usporiadané podľa schémy, ktorá sa používala vo väčšine belgických mestských domov. V trojizbovom apartmáne mali okná len prvá a posledná izba, takže v strednej miestnosti, ktorá slúžila ako jedáleň, bolo dosť šero.

Nová vízia sa však prejavila na fasáde s asymetrickou kompozíciou. Mladý architekt bol taký nadšený prácou na tejto stavbe, že na fasáde použil biely vápenec – kameň, ktorý podľa neho používali tí najväčší majstri pri najväčších stavbách, ktoré všetci obdivovali. Jeho použitie predstavovalo však prekročenie plánovaných nákladov, preto sa Horta dokonca vzdal svojho honorára.

Krásu fasády dotvárajú veľké, vysoké okná, štíhle liatinové stĺpy a falošná lodžia na druhom poschodí s dreveným stĺpom. Na vetracích mriežkach a pivničných oknách použil dekoratívne prvky pripomínajúce slobodomurársky znak s trojuholníkom a kružidlom.

Dom Autrique ešte nebol dokončený, keď Horta navrhol dom Tassel, ktorý sa považuje za prvú skutočnú stavbu v secenom štýle (o tejto stavbe viac: TU).

Dom Autrique je v súčasnosti otvorený pre verejnosť ako múzeum. Návštevník sa tu oboznámi s prvými Hortovými architektonickými návrhmi a ponorí sa do atmosféry honosnej rezidencie 19. storočia. Viac informácií o prehliadkach: Autrique

(5) Waucquez – Múzeum komiksov – Rue des Sables 20

1903 – 1906, Victor Horta

Horta sa čoskoro stal jedným z najvyhľadávanejších architektov v meste. Na vrchole svojej kariéry postavil obchodný dom Waucquez, v ktorom sa predávali látky. Po smrti majiteľa začala budova chátrať. V 70. rokoch jej hrozila pre jej schátralý stav demolácia, ale našťastie sa presadila kompletná rekonštrukcia, ktorú podporil najmä Hergé – autor slávnej komiksovej postavičky zvedavého reportéta Tintina, ale aj ďalší veľký nadšenec komiksov – belgický kráľ Baudouin. Tak sa podarilo budovu zachrániť a dnes je v nej umiestnené unikátne múzeum – Belgické centrum komiksov (Centre Belge de la Bande Dessinée).

Na fasáde skombinoval Horta v ľahkom konkávnom rytme sedem okien.

V interiéri zaliatom svetlom možno obdivovať sklený strop, nádherné schodisko, lampy, arabesky i železné stĺpy. Posedieť sa dá v secesne zariadenej reštaurácii.

Viac informácií: Múzeum komiksov

(6) Hôtel Max Hallet – Avenue Louise 346

1903 – 1905, Victor Horta

Fasáda tohto domu je podľa mňa dosť nenápadná, ale vzadu zo záhrady nadobúda priam futuristický vzhľad. Hlavne vďaka trom veľkým vypuklým oknám zimnej záhrady.

Jednou z hlavných podmienok politika Maxa Halleta bolo, aby bola chránená jeho privátna sféra. To sa darí aj dnes, keď sa konajú v dome komentované prehliadky, súkromné miestnosti ostávajú skryté. Tým súčasným majiteľom je realitný developer Michel Gilbert, veľký fanúšik Victora Hortu. V roku 2006 kúpil dom Max Hallet po tom, ako bol na trhu viac ako dva roky. Ako povedal: „Tieto domy odstrašujú kupujúcich. Sú to monštrá. Max Hallet má rozlohu 1200 m². Ľudia len zriedka chcú bývať v takom veľkom dome. Navyše, Hortove domy sú stavané na mieru, takže môže byť ťažké nájsť kupca, ktorý by presne spĺňal požiadavky pôvodného majiteľa. A v neposlednom rade tieto domy často potrebujú rozsiahlu obnovu, čo môže znamenať veľkú byrokraciu aj finančné náklady.“

Ústredným elementom v dome je nádherné schodisko. Na papierových tapetách na stenách sú namaľované ruže, pričom dolu sú len púčiky a smerom hore sa kvety otvárajú.

Viac informácií o prehliadkach: TU

Zákaz fotenia.

(7) Hôtel Solvay – UNESCO! – Avenue Louise 224

1894 – 1898, Victor Horta

Ernest Solvay bol belgický chemik, priemyselník a filantrop, ktorého úspech dosiahol celosvetovú dimenziu, a tak mu finančná situácia dovolila najať si vtedy najdrahšieho architekta v Bruseli, aby naprojektoval honosnú rezidenciu pre jeho syna Armanda, ktorý sa práve oženil. Pätnásť metrov široký pozemok ponúkol Hortovi nové možnosti, ako využiť jeho zmysel pre svetlo a priestor. Dom Solvay je jednou z najlepších stavieb Art Noveau v Európe a čo je zriedkavé, zachoval sa takmer neporušený.

Fasáda bola práve v rekonštrukcii, ale to mi nevadilo, veď ja som chcela vidieť interiér. A ten bol skutočne WAU! Nebudem vám ho podrobne opisovať, treba naozaj prísť a vidieť na vlastné oči: kupolu v tvare dvojitého vejára, zelené mramorové schody, pokryté vlneným kobercom, veľký obraz „Čítanie v záhrade“ od belgického pointilistického maliara Théa van Rysselbergha nad schodiskom (v parku pri zámku Solvayovcov pod korunami divých gaštanov debatujú dámy o knihách a akoby pozývali pozorovateľa na prechádzku po tomto dome), zábradlie schodiska z mahagónu a pozláteného železa, teplé farby interiéru s motívom Hortových zvlnených línií. Efekt farieb, materiálov a namaľovanej dekorácie je ešte umocnený dômyselným použitím elektrického svetla. Rezidencia Solvayovcov bola prvým domom v Belgicku, kde sa zaviedlo elektrické osvetlenie. Kúpeľne v dome nie sú veľké, ale vybavené všetkým potrebným komfortom, napríklad aj vyhrievaným bielizníkom.

Pri stavbe tohto domu mal Horta prakticky neobmedzený rozpočet, mohol si dovoliť použiť až 17 druhov mramoru a 13 druhov dreva (vrátane vzácnych tropických drevín). Každý detail, dokonca aj klavír pre hudobný salón, vzor na koberci či bronzový zvonček pri dverách a popisné číslo domu navrhol sám tak, aby všetko zodpovedalo celkovému štýlu.

Viac informácií: Solvay

Zákaz fotenia.

(8) Horta Museum – UNESCO! – Amerikaansestraat 25

Čo by to bolo za architekta, keby si nenavrhol podľa svojich predstáv aj dom pre seba a svoju rodinu? V roku 1898 Horta kúpil dva pozemky v štvrti Saint-Gilles, aby si postavil dom aj štúdio. Stavebné práce boli dokončené v roku 1901. Horta navrhol dvojitú budovu tak, aby jasne zdôraznila dve odlišné funkcie. Ateliér je jasne rozpoznateľný podľa veľkého okna kresliarskej dielne. Architekt vtedy zamestnával šestnásť kresličov. Okno je orientované na sever, preto mali kresliči pre svoju prácu vždy rovnaké, studené svetlo.

Vysoké okná na prízemí zas osvetľovali kancelárske priestory a tiež sochársku dielňu v suteréne, v ktorej traja sochári vyrábali sadrové a drevené modely pred ich remeselníckym vyhotovením.

Fasáda ateliéru je jednoduchšia, na fasáde privátneho domu nájdeme symboliku pripomínajúcu vodnú krajinu. Kovanie pred oknom na prízemí symbolizuje trstinu, na balkóne na prvom poschodí má podobu štylizovaných vodných kosatcov a celok je korunovaný vážkou, ktorej krídla tvoria zábradlie na treťom poschodí. Kov je natretý okrovo-oranžovou – na tú dobu nezvyčajnou – farbou. Do interiéru zabudoval Horta až tri schodiská: jedno pre rodinu, jedno pre domáci personál a jedno pre zamestnancov architektonickej kancelárie.

Návštevu múzea je možná v rámci indivuduálnej prehliadky bez výkladu, plánik s popisom jednotlivých miestností je k dispozícii v rôznych jazykoch. Máte možnosť pozrieť si hudobný salón (Horta bol veľký milovník hudby), jedáleň, Hortovu pracovňu, telefónnu búdku, súkromné izby, zimnú záhradu, kúpeľne a ďalšie priestory. Je zakázané fotografovať.

Podobne ako v iných Hortových domoch, aj tu ma zaujala záplava svetla – nad majestátne schodisko z bieleho carrarského mramoru umiestnil architekt svetlík z amerického skla, ktorý umocňuje slnečný efekt žltých nástenných malieb. Čím človek stúpa vyššie, tým sú užšie ramená schodov. Je to prirodzené, lebo v horných poschodiach sa zdržiavalo menej ľudí než v dolnej časti domu. No je to aj užitočný spôsob, ako priniesť viac svetla do interiéru. Tomu napomáhajú aj nepozorovane sa meniace farby. Zatiaľ čo dole dominuje oranžový oker, hore zvyšuje svetlosť žltá preskleného svetlíka a stien.

Mimochodom, v roku 1915 odišiel Horta na odborný kongres do Londýna. Bolo to už počas 1. svetovej vojny, Belgicko bolo okupované a Hortovi sa nepodarilo vrátiť sa domov. Odcestoval preto do USA, kde mal sériu prednášok na renomovaných amerických univerzitách. Do Bruselu sa vrátil až v roku 1919. Secesia už vyšla z módy. Horta predal tento svoj dom a presťahoval sa do neoklasicistického sídla na Avenue Louise. Odvtedy začal zjednodušovať svoj štýl a viac vychádzal z geometrických tvarov. Ako uznanie za jeho prácu mu v roku 1932 udelil kráľ Albert I. titul baróna. O osem rokov neskôr začal písať svoje memoáre. Žiaľ, nechcel, aby sa jeho odborné dielo zachovalo pre ďalšie generácie – väčšinu svojich kresieb a návrhov spálil…

Jeho dom bol spolu s ďalšími domami Tassel, van Eetvelde a Solvay v roku 2000 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.