Kostol Am Steinhof – prelet nad kukučím hniezdom

Nenachádza sa v centre Viedne. Nie je obliehaný záplavou turistov. Napriek tomu je to jedna z najzaujímavejších stavieb v rakúskej metropole, jeden z najdôležitejších secesných kostolov na svete! Jeho autorom je slávny rakúsky architekt Otto Wagner. Už som tam bola niekoľkokrát a stále žasnem nad tým, ako je dôsledne premyslený.

Dôvod, prečo tento – prvý moderný kostol v Európe – stojí mimo imperiálneho centra Viedne, je jednoduchý: je súčasťou nemocničného areálu pre duševne chorých, a také niečo predsa nemohlo stáť priamo v meste! Veď takto ďaleko od zraku pyšných Viedenčanov, ako by ani neexistovalo… Je priam neuveriteľné, že 66 objektov – okrem kostola aj divadlo, práčovňa, knižnica, pošta a pod., bolo postavených bez použitia žeriavov a inej ťažkej techniky v priebehu len troch rokov: od 1904 – 1907! Niektoré objekty vidno po stranách hlavnej osi, keď stúpate hore k hlavnej dominante – ku kostolu sv. Leopolda. Pre mňa má toto miesto silné genius loci. Poznám iné miesto s blázincom, alebo si stačí vybaviť scény zo slávneho filmu Miloša Formana a viem si hneď predstaviť, aké typy by som tu mohla stretnúť, aké zvuky by som tu mohla počuť… Je tu však kľud, turistov málo, cestičku lemujú storočné stromy, míňame aj trávnik, kde namiesto kvetov vyrástli akési lampy…

Otto Wagner si veľmi dobre uvedomoval, čo má postaviť a komu bude jeho kostol slúžiť, preto svoje plány konzultoval nielen s predstaviteľmi cirkvi, ale aj s lekármi a ošetrovateľmi. Tak vznikla stavba, ktorá sa od iných kostolov v mnohom odlišuje, napríklad:

– kostol mal osobitný vchod pre mužov a ženy (keďže aj liečba bola oddelená), stredný vchod sa používal len výnimočne

– svätená voda kvapká ako z vodovodu, aby sa predišlo infekciám

– podlaha sa mierne zvažuje ako v hľadisku nejakého divadla – jednak preto, aby bolo dobre vidno na oltár aj zo zadných lavíc, a jednak sa takto podlaha ľahšie čistila

– v kostole sú aj núdzové východy, toaleta a miestnosť pre lekára

– moderné lustre sa dali stiahnuť dolu, aby sa dali očistiť

– lavice majú oblé rohy, tie pôvodné postranné boli širšie, sedeli v nich pokojnejší pacienti, zatiaľ čo stredové lavice boli užšie, určené pre tých ťažšie zvládateľných

– kazateľňa „visí“ zo steny, nemá schodíky, ako to býva zvykom, prístupná je totiž len zo sakristie

– vnútro kostola je plné svetla, ale okná sú orientované na východ a západ, čiže tak, aby svetlo pacientov neoslepovalo

Keď človek vstúpi do kostola, obvykle očakáva steny pomaľované biblickými výjavmi, no v tomto kostole nenájdete žiadne maľby, len mozaiky. Baldachýn nad oltárom mi pripomína byzantskú korunu.

Hlavná mozaika váži až dve tony, znázorňuje prijatie duše v nebesiach. Medzi svätými sú aj patróni duševne chorých alebo tých, čo trpia epilepsiou.

Ak sem niekedy prídete, určite sa pozrite aj dohora. Kupolu, ktorá zvonku priťahovala vašu pozornosť, akoby zmizla. Otto Wagner naprojektoval medzistrop, v ktorom sú štyri modré okná so štyrmi evanjelistami.

Wagner navrhol aj svietniky a iné objekty.

Bočné vitrážové okná sú dielom rakúskeho umelca Kolomana Mosera, ich hodnota sa odhaduje na 5 miliónov EUR! Na jednej strane kráčajú svätci, symbolizujúci sedem telesných a na druhej strane sedem duchovných milosrdenstiev. Sú tam uvedené aj ich mená.

Cisár František Jozef bol už starý, moderné umenie nemal rád, a tak na slávnostné otvorenie poslal arcivojvodu Františka Ferdinanda. Ale aj on zastával názor, že len s barokovým umením, a nie s takýmto otrasným jednoduchým štýlom, môže cisársky dvor prezentovať svoje bohatstvo. Nový kostol sa mu natoľko nepáčil, že vo svojom príhovore vôbec nespomenul meno architekta.

Otto Wagner nechcel následníka trónu uraziť, preto odpovedal prirovnaním, že v baroku, za čias Márie Terézie, sa vyrábali kanóny nádherne ozdobené, ale aj úplne jednoduché, no oboje plnili rovnakú funkciu. A preto aj jednoduchý kostol, rovnako ako vyšperkovaná baroková katedrála, má svoje určenie: slúžiť veriacim k modlitbe. František Ferdinand sa otočil a odkráčal preč. Otto Wagner už žiadnu zákazku z cisárskeho dvora nedostal a kvôli nedostatku financií nemohol dokončiť ani tento areál, pôvodne tu totiž mala stáť aj synagóga a protestantský chrám, a v kostole malo byť zavedené kúrenie.

Nuž, nikto nie je doma prorokom. Ani Viedenčania neprijali novú stavbu s nadšením. Vôbec sa im nevidelo, že tu boli použité také bezbožné materiály ako betón a železo, že je v kostole WC a miestnosť pre prvú pomoc, že stavba vyzerá skôr ako hrobka pre indického maharadžu, a robili si žarty, že sa v tomto kostole pacienti stanú ešte väčšími bláznami. Svätého Petra s kľúčom (jedna z dvoch postáv po stranách hlavnej mozaiky) prirovnávali k cisárovi Františkovi Jozefovi a kupolu osobitého tvaru zas k zlatému citrónu. Veď aj dodnes domáci volajú toto miesto Lemoniberg (Citrónový vrch).

Kritikov neobmäkčili ani štyria nádherní, veľkí anjeli so zopnutými rukami nad vchodom. Sú dielom Othmara Schimkowitza a svojimi vzopätými zlatými krídlami trochu zakrývajú motív na okne, kde sú znázornení Boh, Adam a Eva.

Na vysokých vežiach sedia sv. Leopold a sv. Severin, patróni Dolného Rakúska, od viedenského sochára Richarda Lukscha.

Je fajn, ak sa vám podarí zažiť kostol aj po zotmení, keď jeho osvetlenie ešte viac zvýrazní zaujímavé detaily, či už sú to skoby, ktorými sú k stenám pripevnené mramorové platne alebo zlaté vence, obľúbený motív Otta Wagnera.

Pri schádzaní dolu areálom sa rozsvietili aj lampy v záhone. Počas 2. svetovej vojny nacisti tu vykonávali rôzne drastické pokusy na pacientoch, ktorých považovali za menej hodnotných ľudí. Tých svetiel je 772, každé jedno symbolizuje jedného detského pacienta. Obetí, ktoré tieto pokusy neprežili, bolo však takmer desaťkrát viac…

Kostol Am Steinhof býva pre verejnosť otvorený každú sobotu od 16.00 do 17.00 hod. a nedeľu od 12.00 hod. do 16.00 hod. Platí sa poplatok na údržbu kostola. V zimných mesiacoch sú k dispozícii teplé deky.

Ako sa sem dostať: líniou metra U3 na Ottakring a odtiaľ autobusom 48A, smer Otto Wagner Spital. Podrobné informácie MHD vo Viedni nájdete: tu

Ďalšie články o Viedni na našom blogu: tu

Ďalšie články o Rakúsku: tu

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri