Trondheim – prvé hlavné mesto Nórska

Do Nórska sa cestuje hlavne kvôli úžasnej prírode, ale človek sa nevyhne ani návšteve miest.

Jedným z miest, ktoré určite stojí za bližšie prebádanie, je **Trondheim**

Moderné mesto, ktoré si stále uchováva svoj historický šarm, sa nachádza v strede Nórska, zhruba tam, kde sa tvar územia krajiny začína z veľkej „kvapky“ zužovať a predlžovať.

*Trondheim sa rozkladá na brehoch rieky Nidelva, priamo pri jej ústí do 130 km dlhého Trondheimskeho fjordu*

Pôvodne sa volal Nidaros, založil ho vikingský kráľ Olaf Tryggvason v roku 997, hoci je známe, že už pred tým tu mali Vikingovia miesto zhromažďovania a súdu. Ale Tryggvason ho povýšil na kráľovské sídlo, a tým sa stalo hlavným mestom krajiny. Jeho nástupca Olaf II. zaviedol kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Lenže väčšina obyvateľstva i šľachty bola stále pohanská, kráľ sa im nepáčil, a tak ho vyhnali až na Kyjevskú Rus. Keď sa Olaf v roku 1030 pokúsil o návrat, sedliaci ho zabili v bitke pri Stiklestade. Na trón nastúpil krutovládca Knut Veľký, a ako to už býva, ľud si zrazu uvedomil, že Olaf nebol až taký zlý kráľ a nad jeho hrobom postavili drevenú kaplnku. Kaplnka sa stala centrálnym bodom nórskeho kresťanstva, postupne sa zväčšovala a rozširovala, až z nej vznikla nádherná katedrála – Nidarosdom a kráľ – ako svätý Olaf – sa stal patrónom Nórska.

*Dóm je symbolom mesta i národnej hrdosti*

Ak sa sem vyberiete, pozrite si najprv otváracie hodiny: tu My sme síce našli otvorené dvere a smelo sme vstúpili dnu, ale vyhnali nás, lebo sme prišli mimo otváracej doby. A tak sme si stihli iba uvedomiť zvláštnu, až ponurú atmosféru interiéru, v ktorom žiarili vitrážové okná vysoko na stenách kostola.

Nidarosdom je najvýznamnejšou nórskou sakrálnou stavbou nielen preto, že je miestom posledného odpočinku sv. Olafa a ďalších ôsmich monarchov, ale je to tiež korunovačný kostol nórskych kráľov, zatiaľ posledná korunovácia sa konala v roku 1991 pre súčasného kráľa Haralda V.

*Keďže sme si nemohli vyobzerať vnútro chrámu, tak sme svoje oko nasýtili aspoň pohľadom na nádherné západné priečelie*

Okrem kresťanských svätcov sú tu v kameni zvečnení aj niektorí hrdinovia z nórskej histórie, napr. zakladateľ mesta Tryggvason (prvý zľava v 1. rade) a sv. Olaf (štvrtý zľava v 2. rade).

Už v minulých storočiach bol Trondheim cieľom pútnikov. Pútnictvo aj dnes zažíva boom, nielen u veriacich, ale aj u ľudí vyhľadávajúcich prírodné alebo duchovné dobrodružstvo. Svätoolafská cesta, dlhá 643 km, vedie z Osla k hrobu sv. Olafa v trondheimskom dóme, a to po Kráľovskej ceste, ktorú už v stredoveku vydupali kopytá kráľovských koní.

*Symbolom pútnickej cesty je kríž skombinovaný so štvorlístkom, ktorým sa v Nórsku vyznačujú zaujímavé miesta*

Okrem týchto pútnikov prúdia do Trondheimu aj nadšenci nórskeho black metalu, odkedy v roku 1994 domáca black metalová skupina Mayhem použila obrázok katedrály na obale svojho albumu.

Kamenná stavba vedľa dómu je **arcibiskupský palác**

Sídlo arcibiskupa sem bolo preložené v roku 1152. Dnes je tu múzeum, kde sú uložené archeologické nálezy, originálne sochy z katedrály a tiež korunovačné klenoty. Viac info tiež: tu

To, že mesto bolo sídlom svetskej i cirkevnej moci pripomína aj erb mesta, na ktorom vľavo stojí arcibiskup pod chrámovou arkádou s mitrou a biskupskou palicou a oproti nemu v hradnej bráne kráľ s korunou na hlave, ktorý v ruke drží váhy.

*Erb – symbol Trondheimu ako prvého hlavného mesta Nórska a súčasne rezidencie arcibiskupa*

Počas dánskej nadvlády a hlavne v dôsledku reformácie stratilo však mesto na svojom význame a napokon ho takmer úplne zničil požiar v roku 1861. Až v 20. storočí sa mesto – už pod názvom Trondheim – začalo vzmáhať a dnes je s počtom obyvateľov 190 tisíc 3. najväčším mestom v Nórsku.

*Poďme sa pozrieť aj na ďalšie zaujímavosti*

Po historickom požiari dostal za úlohu skoncipovať plán obnovy mesta generál Johann Caspar de Cicignon. Navrhol dve široké hlavné ulice Munkegata a Kongensgate, ktoré sa pretínajú v pravom uhle. V ich priesečníku je trhovisko, ale v čase našej návštevy bolo celé námestie práve v rekonštrukcii, na ktorú dozeral samotný kráľ Olaf Tryggvason z piedestálu vysokého stĺpa.

*Olafovi v 20 metrovej výške konkuroval žeriav*

*Neďaleko námestia je luteránsky kostol Panny Márie Vår Frue Kirke z 13. storočia*

Po ulici Munkegata sme prišli ku kráľovskému palácu Stiftsgården. Dom so 140 miestnosťami s celkovou rozlohou 4000 m², čo je najväčšia drevená stavba v severnej Európe, si nechala postaviť Cecilie Christine Schøller po smrti svojho manžela, obchodníka a mestského pokladníka. Bohatá vdova bola jednou z najvplyvnejších dám v meste, rozľahlú vilu ani veľmi nevyužila, lebo veľa cestovala po svete.

Dom zdedil syn a neskôr vnuk, ktorý ho predal štátu. Od roku 1800 slúži ako rezidencia pre kráľovskú rodinu a jej hostí – nielen počas korunovácií, ale aj iných rodinných či oficiálnych osláv. Exteriér ostal takmer celý pôvodný. Budova vyzerá dosť nenápadne a navyše stojí priamo na hlavnej ulici. Nevidno tu ani hradnú stráž alebo ochranku. Premávka sa nezdá byť veľmi hustá, ale ani hlučná, keďže v Nórsku je takmer každé tretie auto elektrické. Aj priamo pred kráľovskou rezidenciou sa na druhej strane ulice nachádza nabíjačka pre elektromobily.

*Elektrické autá spoznáte v Nórsku ľahko, ich poznávacie značky začínajú písmenami EL alebo EK*

Pokračovali sme ďalej až k malému prístavu, kde býva rybí trh a vyrážajú odtiaľ loďky na neďaleký Munkholmen (Ostrov mníchov).

Ostrov je známy tým, že kráľ Tryggvason tam nechal nastoknúť na koly hlavy svojich protivníkov, čím chcel odstrašiť každého nepriateľa, ktorý by sa pokúsil napadnúť mesto od mora. Neskôr na malom ostrove vznikol kláštor a väznica. Teraz bol však v prístave kľud a ticho. Spoločnosť nám robil len Posledný Viking.

*Sochu v roku 1991 vytvoril umelec Nils Aas*

Inšpiroval sa románom nórskeho spisovateľa Johana Bojera (1872-1959) Posledný Viking o živote chudobných rybárov, ktorí sa v otvorených člnoch vydávali na ďaleké Lofoty loviť ryby, zatiaľ čo ich rodiny ostávali doma v strachu, či sa ich blízki niekedy vrátia. Bojer vyrastal neďaleko Trondheimu, svoj román napísal v roku 1921 a bol päťkrát nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru.

V meste sú aj ďalšie zaujímavé inštitúcie pre turistov: Židovské múzeum, Múzeum umenia, Múzeum moreplavby…

Človek natrafí aj na rôzne sochy, ako je napríklad táto, ktorá zvečňuje nórskeho rýchlokorčuliara Hjalmara Andersena (1923-2013), ktorý v Trondheime vyrastal a ako 10-ročnú tu začal s týmto druhom športu.

*„Hjallis“ získal tri zlaté medaily na ZOH v Osle v roku 1952*

Popri farebných sýpkach sme sa dostali až k starému mostu. Cicignonov plán mesta mal nielen upraviť jeho vzhľad, ale bol dôležitý aj z obranného hľadiska. A tak v rámci obnovy po veľkom požiari vznikol aj most Gamle Bybro, ktorý bol pôvodne z dreva, v jeho strede bola umiestnená železná brána a na oboch koncoch strážne veže.

Domáci most nazývajú aj Brána šťastia. Tento názov pochádza z textu populárnej piesne nórskeho speváka a hudobného skladateľa Kristiana Oskara Hoddøho, v ktorej ospevuje pokojnú a krásnu Nidelvu. Hovorí sa, že ju napísal počas jednej aprílovej noci v roku 1940, keď stál na moste a díval sa na hladinu rieky. Hoddø bol členom hnutia protifašistického odboja a s ďalšími spolubojovníkmi bol popravený v novembri 1943.

Z mosta je krásny výhľad na bývalú robotnícku štvrť Bakklandet. Už v období pred pamätným požiarom bolo mesto centrom vývozu dreva, haringov a železnej rudy. A práve námorníci, rybári a jednoduchí robotníci obývali túto mestskú časť na východnom brehu rieky.

Ale mohlo sa stať, že namiesto na tieto krásne, farebné domčeky na koloch sme sa mohli dívať na štvorprúdovú vozovku. Také boli totiž plány v roku 1965. Proti zbúraniu domov sa našťastie postavila lokálna opozícia. Dnes je to súčasť trondheimskej kultúrnej identity. Čarovná zmes domov, reštaurácií, kaviarní, obchodov a butikov je obľúbeným miestom, ktoré vyhľadávajú turisti, študenti i domáci obyvatelia.

*Pohľad z druhej strany mosta je tiež impozantný, ale iný – moderný…*

Historická stavba nad modernou štvrťou je hlavná budova Nórskej univerzity pre prírodné vedy a technológie (NTNU). Univerzita, ako ju poznáme dnes, vznikla v roku 1996 zlúčením šiestich vysokých škôl a výskumných inštitúcií, ale jej počiatky siahajú až do konca 19. storočia.

Hlavná budova bola otvorená v roku 1910, jej architekt sa zjavne inšpiroval stredovekou architektúrou a najmä trondheimskou katedrálou. V súčasnosti na NTNU študuje až 40 tisíc študentov z celého sveta a vďaka nim sa výrazne oživil kultúrny aj nočný život mesta. Súčasťou univerzity je aj Prírodovedecké a archeologické múzeum.

Poslednou pamätihodnosťou pri našej prechádzke mestom bola pevnosť Kristiansten. Stojí na mierne strmom kopčeku a aby sa k nej bez problémov dostali aj cyklisti, bol tu spravený pre nich výťah, prvý na svete. Avšak široko-ďaleko nebol nikto, kto by mal záujem ho použiť. Keď som si prečítala návod na obsluhu, kam treba dať ľavú a pravú nohu, ako preniesť váhu a podobne, tak som si povedala, že ja by som ten bicykel radšej do kopca vytlačila. A napokon, Nóri sú aj tak športovci a myslím, že ten výťah ani nepotrebujú.

Pevnosť bola tiež postavená po veľkom požiari a mala chrániť mesto proti eventuálnemu útoku z východu. Svoju úlohu splnila v roku 1718, keď Trondheim obliehali švédske vojská.

*Štvorposchodová delová vež dnes pôsobí veľmi mierumilovne, ale delá sú nachystané…*

Z pevnosti je pekný výhľad na mesto. Identifikovali sme niekoľko pamiatok, ktoré sme si už stihli pozrieť a videli sme aj 124 m vysokú televíznu vežu Tyholttårnet s otáčavou reštauráciou, moderný symbol Trondheimu.

Pred nami sa rozprestieralo mesto s hrdou minulosťou a veľkou budúcnosťou…

Trondheim, Trøndelag, Norge