Da Vinciho kód ukrytý v Minoritskom kostole

Viedenčania mu hovoria „kostol s odstrelenou vežou“. A naozaj – počas viacerých bitiek a vojen v minulosti sa špicatá strecha na jeho veži neraz stala terčom streleckých pokusov. Naposledy v roku 1683 počas 2. tureckého obliehania. Potom sa rozhodlo, že sa na veži urobí len plochá strecha, a tá už strelcov prestala lákať.

Minoritský kostol (Minoritenkirche) – priamo v centre mesta, hneď v susedstve niekoľkých vládnych inštitúcií – je jedným z najstarších vo Viedni. Keď sa vojvoda Leopold VI. Babenberg vracal z križiackej výpravy, požiadal cestou minoritov z Assisi, aby vo Viedni založili kláštor. Keď sem potom prišli štyria „menší bratia“, Leopold im venoval pozemok, na ktorom založili Rád menších bratov konventálov a v roku 1250 bol dokončený kostol. O 25 rokov neskôr ho síce zničil mestský požiar, ale český kráľ Přemysl Otakar II. položil základný kameň pre obnovenie stavby.

Cisár Jozef II. daroval kostol „talianskemu národu“, minoriti sa sem vrátili až v 20. storočí, ale ešte pred tým, keď v roku 1809 vpochodoval do Viedne Napoleon, kostol slúžil francúzskym vojakom ako sklad a stajňa pre ich kone. O Napoleonovi si ešte povieme…

V súčasnosti sa tu stále konajú bohoslužby aj v taliančine. Kostol navštevujú aj turisti, ale nie tak húfne ako viedenský Stephansdom. Azda aj preto, že mnohí vôbec netušia, čo sa v tomto svätostánku ukrýva.

Aj tí, čo nečítali Da Vinciho kód, bestseller Dana Browna, určite poznajú slávnu fresku Posledná večera, ktorú renesančný génius Leonardo da Vinci namaľoval na čelnú stenu refektára dominikánskeho kláštora Santa Maria delle Grazie v Miláne.

Je to nielen jeho vrcholné dielo, ale podľa Brownovho románu je v ňom zakódovaná šifra, ktorá vedie k odhaleniu Svätého grálu.

Kópia lepšia než originál

Fanúškovia amerického spisovateľa a jeho knihy, ktorí chcú Leonardovu maľbu podrobne preskúmať, nemusia vôbec cestovať do Milána. Stačí, ak sa vyberú do Viedne. Do Minoritského kostola.

Späť k Napoleonovi: keď Napoleon uvidel Leonardov originál v Miláne, rozkázal ho demontovať a previezť do Paríža. Lenže odstrániť fresku zo steny sa nepodarilo, a tak si Napoleon objednal presnú kópiu, ktorá je vskutku perfektná:

– má rovnaké rozmery ako originál: 4,47 x 9,18 m

– na obraze je verne znázornený nielen celý motív, ale aj originálne farby

– podobne ako v milánskom refektári je maľba zavesená na stene tak, aby svetlo dopadalo cez kostolné okno zľava, čo spôsobuje, že Ježiš a apoštoli sú osvetlení spredu

Dokonca sa hovorí, že táto kópia sa podobá na originál viac než samotný originál!, pretože:

– Leonardova maľba sa začala rozpadať už pár rokov po dokončení a aj farby rýchlo vybledli

– k poškodeniu došlo aj počas 2. svetovej vojny

– maľba musela byť viackrát opravovaná a reštaurovaná

– v Miláne sa neskôr do steny zabudovali dvere, čím Ježiš prišiel o nohy

Jediným podstatným rozdielom medzi originálom a kópiou je to, že táto kópia je mozaika, hoci si to v prvom momente ani neuvedomíte, pretože je vytvorená z miniatúrnych kamienkov, uložených k sebe bez medzipriestorov. Tých kamienkov je vyše 120 tisíc! a celé dielo váži úctyhodných 20 ton!

Ako sa dostala mozaika do Viedne?

Jej zhotovením bol poverený taliansky umelec Giacomo Raffaelli. Trvalo mu to osem rokov, gigantická mozaika bola dokončená v roku 1814, teda v čase, keď už bol Napoleon v nemilosti a svoju objednávku si už nemohol dovoliť. Jeho svokor, rakúsky cisár František II., ju zakúpil pre palác Belvedere, avšak mozaika bola príliš veľká pre tamojšie komnaty. Jeho následník Ferdinand I. ju potom v roku 1847 daroval minoritom.

Zatiaľ čo v Miláne je k freske obmedzený prístup a majstrovské dielo Leonarda da Vinci môžete obdivovať maximálne 10 minút, vo Viedni vás nikto neobmedzuje, nie sú tu žiadne davy turistov, neplatí sa žiadny vstupný poplatok. V kľude si môžete sadnúť do kostolnej lavice a podrobne študovať výjav z Poslednej večere, na ktorom je zachytený Ježiš v okamihu, keď svojím učeníkom povedal, že jeden z nich ho zradí. Je zaujímavé sledovať reakcie apoštolov, ako živo gestikulujú, ako sa v ich tvárach odrážajú rôzne emócie, šok, ale i hnev…

Tí, čo poznajú román Dana Browna, môžu nerušene rozmýšľať nad otázkami, ktoré táto kniha vyvolala: Prečo apoštol Ján ostal na rozdiel od ostatných taký pokojný? A prečo vyzerá tak žensky? Nie je to predsalen žena? Mária Magdaléna? A kde je potom Ján? Prečo na obraze chýba kalich ako symbol grálu? Alebo grál nie je nádoba, ale osoba? Mária Magdaléna? Prečo Peter, ktorý sa nakláňa ponad Judáša s mešcom peňazí, drží v ruke nôž a jeho ruky sú z hľadiska perspektívy namaľované nesprávne? A naozaj Leonardo namaľoval seba v postave Tadeáša (druhý sprava)? Atď.

Mimochodom, viete, že taliansky hudobník a počítačový expert Giovanni Maria Pala v roku 2007 označil chleby na stole a ruky apoštolov notami a tak vytvoril a na organe zahral 40 sekúnd trvajúcu sekvenciu akejsi nebeskej melódie?

Čo si ešte v kostole treba pozrieť:

Pomník talianskeho básnika, hudobného skladateľa a libretistu Pietra Metastasia, ktorý sa honosil titulom „Cisársky dvorný poet“. Na reliéfe pápež Pius IV. žehná umierajúcemu básnikovi, čomu sa prizerajú Salieri, Mozart (utiera si slzu) a Haydn – traja hudobní skladatelia, všetci členovia viedenskej slobodomurárskej lóže.

Madona na stĺpe z farebného kameňa – jedna z najkrajších gotických sôch tohto typu vo Viedni. Zaujímavé je, že bola pred 2. svetovou vojnou premiestnená do Stephansdomu, akoby zázrakom prežila zničujúci požiar katedrály na konci vojny, a potom sa v roku 1964 vrátila do Minoritského kostola.

Freska namaľovaná na kameni zobrazujúca sv. Františka zahĺbeného do modlitby z konca 15. alebo začiatku 16. storočia.

Ak prídete do kostola v čase okolo alebo po Veľkej noci, môžete si pozrieť aj veľkonočné jasličky, v ktorých nechýba ani motív poslednej večere.

Odporúčam zájsť si aj do kaplky sv. Antona Paduánskeho (vľavo od hlavného oltára). Vnútro kostola je také trochu pochmúrne, a tu sa zrazu ocitnete v záplave svetla (ak vonku svieti slnko) a pod vysokým priestorom nad hlavou. Ak sa vám z tej výšky nezakrúti hlava, nezabudnite sa pomodliť k sv. Antonovi za nejakú stratenú vec.

Až budete z kostola odchádzať, pozrite sa ešte raz na mozaiku s Poslednou večerou. Celá centrálna perspektíva sa sústreďuje v Ježišovom pravom spánku. Táto časť hlavy sa povie po taliansky tempia a tempio je slovo pre chrám, podobne je tomu tak aj v angličtine. V latinčine zas rovnaké slovo tempus označuje spánok aj čas. Je chrámom samotný Ježiš? Alebo čo chcel tým Leonardo povedať?…..

Adresa kostola: Minoritenplatz 2A (stanica metra U3: Herrengasse)

Otváracie hodiny: apríl-september: 07.30 – 19.00 hod., október-marec: 07.30 – 17.00 hod.

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri