Jeden ležérny deň v Luhačoviciach

Hneď na začiatok musím povedať, že tento príspevok nie je určený pre tých, čo vyhľadávajú tipy na výlety s poriadnou dávkou adrenalínu. Ako už názov napovedá, tento výlet je oddychovka, príjemná zdravotná prechádzka, príležitosť aspoň na chvíľu sa zastaviť a kochať. Navyše, na mnohých miestach tu na človeka dýchne atmosféra doby zo začiatku minulého storočia, vôbec sa nedivím, že si filmári často vyberajú tieto kúpele za miesto nakrúcania svojich filmov. Aj pre mňa znamenala táto návšteva tak trochu návrat do minulosti, keďže som niekoľko rokov pracovala v kúpeľoch Sliač.

Luhačovice sú najväčšie moravské kúpele, liečia sa tu hlavne ochorenia dýchacích ciest, ale aj pohybového či tráviaceho aparátu a poruchy látkovej výmeny. Centrum kúpeľov je pešou zónou, auto treba odstaviť na jednom z parkovísk alebo v niektorej bočnej uličke. Naša prechádzka sa začala pri kruhovom objazde s modernou fontánou, za ktorou sa vyníma najväčší kúpeľný hotel Palace.

V 17. storočí boli Luhačovice majetkom maďarsko-rakúskych šľachticov z rodu Serényi, ktorí mali zrejme podnikavého ducha, lebo v roku 1669 pozvali fyzika a lekára Jana Hertoda z Todtenfeldu, aby urobil chemický rozbor tunajších prameňov. Hertod vodu otestoval a odporučil ju na liečenie i pitné kúry.

Ďalším medzníkom bol rok 1902, keď kúpele zakúpila akciová spoločnosť, na čele ktorej stál český balneológ Dr. František Veselý a slovenský správca Cyril Holuby. Podľa ich vízie mali byť Luhačovice na rozdiel od Karlových Varov, kam chodili hlavne nemeckí hostia, slovanské – svojím duchom i tvarom.

Promenáda dnes nesie meno podľa Františka Veselého. Jednu stranu lemujú malé obchodíky, cukrárne a predajne kúpeľných oplátok. Kto by ich nepoznal? Dva tenké, okrúhle, krehké pláty zlepené sladkou posýpkou z cukru, lieskových orieškov alebo mandlí a vanilky.

Vyrábajú ich tu vyše 40 druhov, tie sypané sú napríklad jablkové, stracciatella, so škoricou a kakaom alebo s mätou a čokoládou, ale v ponuke sú aj krémové, napr. likérové, jogurtové alebo višne v čokoláde. Ale klasika je klasika, mne najviac chutili tie tradičné orieškové, najmä keď boli čerstvé, práve upečené. Po zahryznutí urobí oplátka puk! a potom sa v ústach roztopí ako sladký sen.

V jednej prevádzke sme videli kolotoč, na ktorom sa viezli oplátky, rozpálené kovové platne čiastočne skaramelizovali cukor v posýpke, a tým sa pláty zlepili do jednej oplátky. Jedna žena ich potom šikovne vyberala a na prázdne miesta na kolotoči ukladala nové oplátky, zatiaľ čo druhá balila rýchlym pohybom hotové oplátky do staniolu, ktorý ich uchráni pred zvlhnutím.

Druhú stranu ulice tvorí stena s menami hudobných skladateľov, spisovateľov, maliarov, architektov, lekárov a iných významných osobností, ktoré Luhačovice navštívili, liečili sa tu alebo tu tvorili.

Ku kúpeľom patria aj minerálne pramene, v Luhačoviciach ich je 13, v malom parčíku na začiatku areálu je prameň Dr. Šťastného – bublinkatá voda so železitou chuťou.

Geografická poloha predurčila toto kúpeľné mestečko k tomu, že sa stali akýmsi miestom stretávania Slovákov a Čechov. A tak mi to pripadá aj dnes, ako miesto našej vzájomnosti, veď veľký podiel na zahraničnej klientele majú práve hostia zo Slovenska. V Luhačoviciach sa stretli naši prezidenti a pravidelne sa tu konajú Dni slovenskej kultúry. No Luhačovice sú najmä späté so slovenským architektom Dušanom Jurkovičom, ktorého si pozval Dr. Veselý pre uskutočnenie svojich plánov.

Jurkovič tu zanechal nezameniteľnú stopu. Prírodné prostredie ho inšpirovalo k vytvoreniu súboru stavieb v štýle ľudovej secesie. Škoda, že svoj projekt nemohol naplno realizovať.

Pôvodnú stavbu v klasicistickom štýle prestaval v roku 1902 – z dvoch traktov vytvoril jeden objekt, ktorý zvýšil o jedno poschodie. Jurkovič navrhol aj nábytok, izby s trámovými stropmi či drevenú výzdobu vstupnej haly. 

Objekt bol však viackrát nešetrným spôsobom upravovaný a postupne chátral. V roku 2002 bola dokončená rozsiahla rekonštrukcia, pričom sa všetky Jurkovičove prvky znovuobnovili podľa dochovaných plánov a dobových fotografií.

A tak sme aj my mohli obdivovať tento farebný skvost ľudovej secesie, ktorý sa nachádza priamo v srdci kúpeľného areálu. Spomeniem aspoň niekoľko detailov, ktoré ma najviac upútali: okrem drevených ozdobných prvkov rastlinné motívy na fasáde, dve labute pri vchode, drevená výzdoba stropu vo foyer, zariadenie izieb ako „u babičky“, zaujímavý luster v jedálni, drevené schodisko so zábradlím, a dokonca aj tá „zlatá“ vaňa.

Bližšie informácie: tu

Okrem tohto domu je v 20-hektárovom areáli takmer 50 objektov: Jurkovičove stavby – napr. Chaloupka, Jestřábí, hudobný pavilón, Slnečné kúpele, vily Valaška a Vlastimila, Mliekareň.

Slnečné kúpele

V roku 2024 som opäť navštívila Luhačovice. Práve sa po trojročnej rekonštrukcii otvorila ďalšia dominanta mesta navrhnutá architektom Dušanom Jurkovičom. Je to Vodoliečebný ústav (parné, vaňové a letné kúpele), ktorý vznikol prestavbou Jestřabského mlyna zo začiatku 18. storočia, neskôr upraveného na pílu. Dnes je to pamiatkový areál.

Jurkovičova architektúra sa tu harmonicky prepojila s prírodnými liečivými živlami – vodou, vzduchom a slnkom – na jedinečnom mieste ústia podhorskej riečky Hornej Olšavy do lúky kúpeľného parku. Objekt využívajúci riečnu a studničnú vodu, s vonkajším bazénom a priestorom na slnenie bol dokončený v roku 1903. Vodoliečba tu fungovala takmer sto rokov.

Areál s názvom Sluneční lázně získal po rekonštrukcii svoju pôvodnú podobu, vrátane vybraných interiérov. Najkrajšou miestnosťou je odpočiváreň – prevýšená hala s pohodlnými lavicami v duchu secesných prírodných inšpirácií. V múzeu sa ponúkajú tri tematické okruhy, v ktorých sa oboznámite s históriou, osobnosťou a tvorbou Dušana Jurkoviča, ale aj ďalšieho génia – hudobného skladateľa Leoša Janáčka, ktorý Luhačovice pravidelne navštevoval zo zdravotných dôvodov.

Unikátny bazén tiež ostal zachovaný, ale stal sa z neho relaxačný biotop. Areál je pre návštevníkov voľne prístupný, môžu si tu omočiť nohy, prechádzať sa, opaľovať alebo len tak relaxovať na lavičkách.

Ďalšie zaujímavé stavby:

Pristavme sa pri kolonáde. Neviem, či je tento architektonický prvok v kúpeľoch prevzatý od starých Rimanov, ale dlhá krytá chodba s nekonečným radom stĺpov jednoducho patrí do každých kúpeľov! Keď som pracovala na Sliači, častým kúpeľným hosťom bol skladateľ Ján Cikker, ktorý tvrdil, že vždy – vďaka svojmu hudobnému sluchu – rozpoznal podľa zvuku mojich krokov, že po kolonáde kráčam ja. 🙂

V Luhačoviciach sa po kolonáde nerozliehali moje kroky, ale ktosi hral na klavíri, ktorý tu stál len tak, pripravený poslúžiť hocikomu, kto pozná (a možno i nepozná) noty. Mladá dievčina do letného sparného dňa vypúšťala tóny Beethovenovej skladby Pre Elišku.

Pamätám si, že na Sliači boli tri obchody: papierníctvo (lebo z dlhého liečebného pobytu sa posielali pohľadnice a písali listy), kníhkupectvo (lebo sa čítali knihy) a krištáľ (lebo bolo treba doniesť aj nejaký suvenír). Podobnú ponuku majú aj obchodíky na luhačovickej kolonáde, no jeden predmet je predsalen špecifický pre kúpele s naordinovanou pitnou procedúrou – kúpeľný hrnček!

Na území kúpeľov vyviera 13 prameňov, vody sú s vysokým obsahom minerálnych látok, preplynené kysličníkom uhličitým. Pramene dostali názvy podľa mien príslušníkov rodu Serenyiovcov, napr.:

„Cítim každý sval, snáď som neprebral… V tmavej komôrke stojí pri kôrke, čaká na mňa v chládku a zátku má jemnú, je z hliníku: Vincentka van Goghová… Tieto nápravy z Moravy obsahujú vápnik aj draslík aj horčík, tri mangány. Keď máš iný vkus, inhalovať skús…“

Hoci sa to možno nezdá, ale v tej pesničke je veľa pravdy. Vincentka sa začala ručne plniť do fliaš už v roku 1820 a dovážala sa až do Viedne, nielen na cisársky dvor, ale i do kaviarní. Pila sa totiž aj k vínu, pretože má schopnosť neutralizovať jeho kyslosť! No a na inhaláciu ju dnes napríklad používajú až v ďalekej Číne dopravní policajti, ktorí celý svoj pracovný čas trávia v hustom smogu. Po skončení smeny preto povinne inhalujú.

Vincentka putuje vlakom zo Zlína do Hamburgu a odtiaľ štyri týždne loďou do Pekingu. Že by sa pokazila, nehrozí, pretože ak je správne uskladnená, má garanciu 2-3 roky.

Viac informácií o Vincentke ako aj o ostatných produktoch tejto značky nájdete tu.

Vodu treba ale piť s mierou, aby sa náhodou ten náš lenivý ležérny deň nezmenil na bežecké preteky na krátke trate. Veď sme ešte toľko toho chceli vidieť na prechádzke areálom!

Luhačovice už dávno nie sú len pre tých, ktorí majú zdravotné problémy (info o liečebných pobytoch: tu ). Malebná architektúra, ležérna atmosféra a bohatý kultúrny a spoločenský život sú dostatočným lákadlom pre všetkých, čo si chcú urobiť zaujímavý výlet.

Ubytovanie: počas návštevy, organizovanej vďaka CzechTourismu, sme boli ubytovaní vo wellnesshoteli Alexandria, ktorý tvoria dva objekty. Jedna časť je nová, moderná, zatiaľ čo hlavná budova slúži na ubytovanie už od roku 1939 a je aj zariadená štýlom tej doby. Viac informácií: tu

Každú chvíľu čakáte, že z fotografií na stenách vystúpi elegán Oldřich Nový a ako Kristián vám začne líčiť krásu nepoznaných, exotických destinácií. Zasnene privriete oči a potiahnete si z dlhej tenkej cigarety…

Extra tip:

Hovorí sa, že každé kúpele majú aj svoj špeciálny prameň. V Luhačoviciach je to bylinný likér, vyrábaný vo vizovickej paliarni Rudolf Jelínek. Naša exkurzia pokračovala aj tam. Hneď na úvod prehliadky sme dostali na ochutnanie pohárik slivovice s ponorenou sušenou slivkou. Vraj „moravský utopenec“. Priznám sa, že toto vypiť mi robilo väčší problém ako popíjanie slanej Vincentky zo zobáčikových pohárikov na luhačovickej kolonáde. A to som netušila, že nás čakajú ešte ďalšie dve ochutnávky…

Ale prehliadka to bola naozaj zaujímavá, zahŕňa aj návštevnícke centrum s podnikovou predajňou, kde nikto neodolá a nakúpi, aj keď alkoholu až tak neholduje… Dozvedeli sme sa tiež veľa o histórii – firma bola založená v roku 1894, o jednotlivých výrobných fázach, ako aj informácie o kóšer slivovici, ktorú pod dohľadom rabína vyrába vizovická destilérka už viac ako 80 rokov.

Viac informácií: tu

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri