Island – Ako z iného sveta

Toto je moja najobľúbenejšia fotka z našej návštevy Islandu. Na fotografii je najznámejšia lagúna – Jökulsárlón na juhovýchode ostrova. Lagúna je súčasťou národného parku, ktorý sa rozprestiera na ľadovci Vatnajökull, jeho vek sa odhaduje na 1000 až 1500 rokov. Každý rok sa z neho odtrhne 200 – 300-metrový kus, spadne do lagúny a rozbije sa na ľadové kryhy. Tieto tu potom v tajomnom tichu, zmierené s osudom, prežívajú poslednú časť svojho života, až kým sa celkom neroztopia.

Voda v lagúne je až z 50 percemt slaná, čo proces topenia skracuje na šesť až sedem rokov. Na všetkých propagačných prospektoch o Islande nájdete nádherné fotografie ľadových krýh plávajúcich po hladine, v pozadí sa týči majestátny ľadovec a idylickú scenériu dopĺňa modrá obloha. Keď sme dorazili k lagúne my, poprchávalo, ľadovec sa strácal v hmle a v podivnom tichu pred nami plávali mátožné torzá krýh (na povrchu vidno len jednu desatinu, zvyšok sa skrýva vo vode). Niektoré boli biele, v iných presvitali modré záblesky alebo boli posypané jemným čiernym popolom. Celé miesto pôsobilo veľmi mysticky. Žiaden div, že si túto scenériu vybrali hollywoodski filmmakeri do viacerých filmov: Batman začína, Lara Croft – Tomb Raider a dokonca aj do bondoviek Výhliadka na vraždu a Dnes neumieraj.

Postávali sme v daždi na brehu lagúny s ostatnými turistami a čakali, či islandskí škriatkovia budú k nám aspoň trochu milostiví a pozastavia na chvíľu dážď, aby sme na vodných obojživelníkoch mohli vyplávať na lagúnu. Podarilo sa.

Keď sme sa potom viezli pomedzi tieto prapodivné ľadové „sochy“, predstavovala som si, že takto to mohlo vyzerať po potopení Titanicu: všade mrazivé ticho a zvláštne mŕtvo.

Atmosféru sa snažila odľahčiť aspoň sprievodkyňa, ktorá vylovila nádherný kus krištáľového ľadu, naštiepala z neho malé kúsky a skrehnutým pasažierom ponúkla na okoštovanie najstaršie „jedlo“, aké sme kedy vložili do úst. Úlomok staručkého solídneho ľadovca sa v ústach naozaj roztápal pomalšie než ľad vyrobený doma v mrazničke.

Keď sme vystúpili na breh, prestalo celkom pršať, hmla stúpla a príliv oceánu doniesol do lagúny húfy rýb. Nad hladinou začali poletovať kŕdle vtákov a priplávali aj tulene. Konečne nejaký život v lagúne! Vtáky a tulene sa roztopašne predháňali, kto uloví viac rýb. V tom okamihu zabudli na brehu postávajúci turisti na prenikavý chlad a každý sa snažil zachytiť aspoň kúsok tohto úžasného prírodného divadla do svojho objektívu. Vtedy vznikla aj moja obľúbená fotografia.

Keď sme odchádzali z lagúny, po ceste nás stopol mladý islandský pár, pretože im došiel benzín. Na islandských cestách totiž vôbec nie je neobvyklé, keď pri ceste zbadáte tabuľu s nápisom: „Najbližšia pumpa – 240 km“. Ale to je už iná story…
Plavby po lagúne si môžete rezervovať tu.

Iceland