The Pimenta Spice Garden – autentický zážitok, kombinujúci chute, remeslá a tradície Keraly – Časť I

Bol to posledný deň môjho pobytu v Kerale, keď človek myslí už viac na cestu domov. Napriek tomu to bol jeden z najintenzívnejších dní, ktoré som v Kerale strávila. Už zavčasu ráno nás – mňa a moju priateľku Carmen z Rumunska – vyzdvihol Jacob Mathew, majiteľ Pimenta Spice Garden. Carmen tam pre nás dve dohodla lekciu varenia. Lenže pobyt v Pimente nie je len o varení. Aby ste lepšie pochopili nielen ingrediencie, ktoré budete primiešavať do pripravovaných jedál, Jacob vás vezme na lokálne trhy, ale aj na miesta, ktoré vám priblížia remeslá alebo kultúrne dedičstvo Keraly. A čo je najlepšie, sú to miesta, kam obyčajní turisti nechodia. To vám zaručí skutočný autentický zážitok.

1. Starý hinduistický chrám

Naša prvá zastávka bol starý chrám boha Šivu, postavený pred 300-400 rokmi z teakového dreva. Staré drevené vyrezávané ozdoby už poznačil zub času. V tom období sa nesmeli stavať chrámy vyššie ako kokosová palma.

Pred vchodom starý muž navliekal na niť zelené karí (koovalam) listy. Stromy koovalam sú považované za veľmi posvätné, majú prinášať prosperitu. Listy pripomínajú tri oči Šivu. Jedlám dodávajú typickú “indickú” chuť, ale majú aj liečivé účinky. Snáď jediným prvkom modernej civilizácie bola lampa zavesená pod deravou strechou.

Turisti sem nechodia, všetci si zvedavo obzerali dve Európanky, najmä malí chlapci. Celé miesto však dýchalo pokojom a priateľskou atmosférou. Dovolili nám dokonca vstúpiť aj do chrámu a priblížiť sa k svätyni, kde v malých miskách blikotali horiace plamienky a kam veriaci prinášali rôzne dary.

Potom jedna žena začala spievať. Pridávali sa k nej ďalšie ženy a ich melódia sa vznášala ovzduším.

Niektorí by sa aj chceli prihovoriť, ale nevedeli po anglicky. Tak sme aspoň dostali darček na rozlúčku – kus banánového listu so sandalovým drievkom, kvetmi a posvätným popolom.

2. Banánová dražba

Z chrámu sme sa ponáhľali na miestny trh, kde sa predávali hlavne banány.

Keď cestujete po Kerale, všade vidíte kokosové palmy a banánové plantáže. Rastie tu viac ako 100 (niektorí vravia, že 200) rôznych odrôd banánov. Rozlišujú sa veľkosťou, farbou a chuťou.

Na trhu sa ponúkali aj steblá banánovníka (na prečistenie organizmu) a banánové kvety, ktoré vyzerajú ako veľké purpurové slzy. Ich jadrá sa môžu vyprážať alebo sa pridávajú do šalátov a polievok. Z ďalších produktov ma zaujali obrovské tmavohnedé hľuzy (najväčšia mala 10 kg) – slonie nohy. V Kerale ich volajú chena a už po stáročia sú súčasťou keralskej kuchyne.

Videli sme aj zvláštne “uhorky” s bradavičnatou šupkou – pavakka (nazývané aj horký melón). Netušila som, že večer budem túto zeleninu vyprážať. V ponuke bola aj tapioka (hľuzy manioku) – celé hľuzy, ale aj obielené a narezané na kúsky. Takto sa môže tapioka dlhšie skladovať.

Predávali sa tu aj ananásy a ešte všelijaká zelenina, ktorú ani neviem pomenovať. A tiež čerstvé karí lístky.

Špecialitou Keraly, ktorú určite musíte ochutnať, sú banánové čipsy. Aj tu jeden mladý muž namáčal tenučké banánové kolieska do horúceho kokosového oleja, kým sa nepremenili na zlatisté “mince”. Keď ich scedil, párkrát ich vyhadzoval do vzduchu.

Ak budete v Kerale, určite okoštujte aj vyprážané banány – pazham pori.

O ďalších banánových špecialitách v Kerale si môžete prečítať v mojom článku: Banánové pochúťky z Keraly

3. Exotické koreniny

Jedinečné v Kerale je však aj to, že niektoré ingrediencie nevidíte len na trhu alebo v obchode, ale priamo tam, kde rastú. S Jacobom sme sa takto párkrát zastavili, aby sme videli niektoré koreniny.

Ako rastie čierne korenie, som už videla viackrát. Vždy si pritom spomeniem na faraóna Ramsesa II., ktorého múmia mala guličkami čierneho korenia vypchatý nos. Lebo toto “čierne zlato” bolo veľmi vzácne v starovekom Egypte, Rímskej ríši i Mezopotámii. A jeho najdôležitejším zdrojom bola India.

Listy vanilky som videla po prvýkrát. Je to popínavá rastlina. Škoda, že nekvitla ani nemala plody. Aj strom s muškátovými orieškami bol pre mňa novinkou. Na strome viseli svetlohnedé gule (ako menšie jablká), niektoré sa už otvárali. Vnútri bol oriešok ešte v krásnom, výrazne červenom miešku. Viete, že po bulharsky sa toto korenie volá indický orech?

4. Kresťanský kostol

Nasledujúca zastávka bola v dedine Arakuzha, kde sme navštívili sýrsko-malabarský Kostol sv. Márie. Pôvodný kostol bol postavený okolo r. 1000, neskôr bol viackrát prestavaný.

Kresťanstvo je tretie najväčšie náboženstvo v Kerale. Podľa tradície sem kresťanstvo priniesol sv. Tomáš, jeden z Ježišových učedníkov, v roku 52 n.l., keď sa plavil do oblasti Malabar a pristál na keralskom pobreží. Podľa tradície sa mu pri kostoloch stavajú kríže.

Kostol je celý biely, ale interiér bol farebný, ozdobený aj farebnými kvetmi. Aj do kostolov sa v Indii vstupuje na boso.

5. Hrnčiarska dielňa

Keďže sme mali večer absolvovať kuchársku lekciu, navštívili sme aj dielňu, kde sa vyrábajú tradičné hlinené riady. Dielni, preplnenej najrozličnejšími hlinenými výrobkami, dominuje veľká pec.

Hrnčiari akurát nepracovali, tak sme aspoň s Carmen vyliezli hore, aby sme sa pozreli, ako to v tej peci vyzerá. Verili by ste, že sa tam zmestí až osem vrstiev nádob?

Hotové výrobky sa tu aj priamo predávajú. Hrnčiarstvo má v Kerale dlhú tradíciu. V okolí sme videli viacero podobných obchodov.

6. Domáce potreby

Samozrejme, dnes sa v indických domácnostiach používajú aj modernejšie riady.

V jednej časti obchodu sa predávali aj rôzne kovové suveníry a tradičné stojany, na ktorých sa pália voňavé esencie a kladú obetné kvety.

V obchode ma zaujali rôzne pomôcky do kuchyne. Napríklad úzke cylindre, do ktorých sa napchá sparená ryža a potom sa z nich vytlačia valčeky – puttu – typický raňajkový pokrm.

Na ďalšom obrázku vidíte vedierka, v ktorých sa servírujú omáčky a chutney.

7. Obed

Blížil sa čas obeda, tak nás Jacob pozval do nedávno otvorenej reštaurácie – malej, ale hojne navštevovanej miestnymi. Tu sme ochutnali typický keralský pokrm – sadhya, ktorý sa servíruje na banánovom liste.

Práve tu sme videli, ako sa používajú tie nádoby z obchodu. Naša hostiteľka z nich vyberala rôzne prílohy a opatrne ich ukladala na zelený list.

Poradie sa vraj na rôznych miestach líši, ale väčšinou dostanete na hornú časť listu rôzne chutney, omáčky a nakladanú zeleninu. Na dolnú časť vám položia tradičnú placku, banán a ryžu. Ochutnali sme aj mäsitú prílohu, bola poriadne štipľavá. Carmen bravúrne jedla prstami ako rodená Indka, ja som sa to doteraz nenaučila.

Ak uvidíte túto reklamu pri ceste, určite sa zastavte na obed. Prekvapí vás nielen chutné jedlo, ale aj – na európske pomery – neporovnateľne nízke ceny.

8. Ananásová plantáž

Už ste niekedy videli ananásovú plantáž? Pre mňa to bolo po prvýkrát. Vyzerá nenápadne, ako pole, kde rastú prízemné rastliny s vysokými dlhými listami.

Ale keď pristúpite bližšie, zbadáte, ako sa v každej tej ružici listov ukrýva ananás! V roku 2022 bola India na 6. mieste v celosvetovej produkcii ananásov.

9. Ananásový trh

Aj ďalšiu zastávku sme venovali ananásom. Doviezli sme sa na malé námestie, alebo lepšie povedané, na veľký dvor. Keď sa dobre pozriete na fotografiu, potom si určite všimnete, že na všetkých nápisoch je slovo pineapple – ananás.

Toto je ananásový trh, kde sa hromadia veľké kopy týchto exotických plodov. Na niektorých si pochutnávali vrany. Vedia, čo je dobré!

Každú chvíľu sem prišlo nákladné auto, plne naložené ananásmi. Muži ich začali skladať, triediť a prenášať vo veľkých lavóroch na hlave.

Čulý dedko s mobilom v náprsnom vrecku košele a cigaretou v ústach si na hlavu naložil plné vedro ako nič. Ak jeden ananás váži 0,5 – 3,5 kg, koľko kg má teraz na hlave? Najmenej 50!

10. Dielňa na maľovanie nákladných áut

India je plná farieb. To vám potvrdí každý, kto túto krajinu navštívil. A farebné sú aj nákladné autá, ktoré premávajú po keralských cestách.

Kedysi vraj boli tieto dekorácie menej nápadné a obsahovali hlavne náboženské symboly. Dnes sú tieto autá pomaľované výraznými, odvážnymi farbami.

V dielni pracovali len muži. Pri nezdravom zápachu zo syntetických farieb a pri malom svetle, prenikajúcom cez bránu a cez pár otvorov v streche, prenášali na karosériu prepracované kvetinové vzory, idylické krajinky a geometrické tvary.

Maľbu si objednáva majiteľ auta. Najprv sa na auto pripevnia drevené vyrezávané časti. Od ich počtu a náročnosti vzorov závisí cena za hotové dielo.

S touto módou sa začalo v 60. rokoch minulého storočia. Najprv si chceli šoféri nechať namaľovať hlavne svoje meno. Neskôr pribudla ďalšia dekorácia a dnes sú pomaľované celé karosérie.

Akoby tieto namaľované diela rozprávali príbehy. Lebo pre kamionistu je toto auto viac než vozidlo. Oni tieto autá nielen šoférujú, ale v nich aj spia, modlia sa a snívajú o svojej rodine.

Podľa vyobrazeného polmesiaca a ďalších symbolov bolo jasné, že majiteľ tohto kamióna je moslim. Pomaľovanie jedného kamióna trvá 4-5 dní. Maľba sa musí každé dva roky obnovovať.

Keď som nasledujúci deň zavčasu ráno cestovala na letisko, stretli sme po ceste veľa týchto nákladných áut. Niektorí ich nazývajú “pohyblivé maliarske plátna”. Všetky boli naložené drevom. Niektoré viezli ružovkasté drevo – mahagón, iné zas viezli odrezané kusy, na ktorých boli ešte lepkavé kvapky. Bolo to drevo z kaučukovníkových stromov.

11. Továreň na gumu

Kaučukovníkové stromy nás doviedli k ďalšej zastávke. Tie stromy spoznáte ľahko. Na ich kmeňoch sú pripevnené igelitové vrecúška, do ktorých po narezaní vyteká latexové mlieko z kôry. Nie sú to veľké stromy. Keď z nich kvapká latex, ich rast sa spomaľuje. Po 30 rokoch už strom produkuje málo latexu, stromy sa spília a ich drevo, ktoré prevážajú pomaľované kamióny, sa používa na výrobu nábytku.

Komerčné pestovanie tu zaviedli britskí pestovatelia, prvé plantáže boli založené práve v Kerale v roku 1902.

Priamo vedľa plantáže sme navštívili malú fabriku na výrobu gumy. Pracovali tu len ženy. Ich farebný svet bol podobný ako u mužov v dielni na maľovanie áut. Ťažké pracovné podmienky, zápach, špina. Ale všetky ženy sa na nás priateľsky usmievali.

Podľa foriem bolo zreteľné, že sa tu vyrábajú latexové rukavice. Čierne alebo červené – ktoré si vyberiete?

Objavili sme tu aj stroje, ktoré rezali gumené hadičky na gumičky. Drobné elastické prstienky – biele, žlté, ružové… boli ich tu tisíce… India je 3. najväčším svetovým producentom kaučuku a zároveň jeho 4. najväčším spotrebiteľom.

12. Čokoládová fabrika

Posledná zastávka bola sladkou bodkou za intenzívnym dňom. Navštívili sme fabriku na čokoládu Rakkaudella. Tu som aj po prvýkrát videla skutočný kakaovník s veľkými, ešte zelenými bôbmi.

Sprevádzal nás manažér a spoluzakladateľ firmy Jozef. Vysvetlil nám celý proces, ako sa ručne zbierajú zrnká, sušia na slnku, triedia, pražia, drvia…

Čokoládu vyrábajú z čerstvých ingrediencií z miestnych zdrojov, no hlavne do nej primiešavajú svoje srdce. Veď aj názov Rakkaudella znamená “s láskou”. Mesačne tu spracujú 1 tonu kakaa. Vo veľkom mixéri sa miešala krásne hnedá hmota a ešte krajšie to tam voňalo.

Samozrejme, že sme čerstvo vyrobenú čokoládu aj ochutnali. Bola vynikajúca! Škoda len, že sme si čokoládu nemohli kúpiť, v tom teplom počasí by sa nám hneď roztopila.

Ak budete v Indii a niekde uvidíte čokoládové tabuľky zabalené do takýchto obalov, tak už budete vedieť, že sú z tejto fabriky a z kakaa pestovanom na svahoch Idukki v Kerale.

Viac informácií a online shop: Rakkaudella

Tým sme ukončili naše skúmanie tradícií a remesiel v tejto časti Keraly. Páčilo sa mi, že sme mali možnosť navštíviť miesta, ktoré by sme bez Jacoba nikdy nenašli. A tiež, že aspoň niekde sme sa mohli porozprávať s miestnymi obyvateľmi, a tak sa dozvedieť viac o ich práci a živote. Zároveň sme sa ale už tešili na večer, keď si vyskúšame typické keralské recepty a spolu s Jacobom si uvaríme večeru v rámci našej kuchárskej lekcie. Ale o tom až v nasledujúcom článku.

Medzitým vás možno budú zaujímať aj moje ďalšie články o: KERALA

Viac informácií o Pimenta Spice Garden: The Pimenta

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri