150 rokov Viedenskej opery

„Idem do mesta“, povie Viedenčan, nachádzajúci sa mimo Ringstrasse, ale vnútri Viedne, a mieni tým, že ide do 1. bezirku. „Ako to?“ čuduje sa cudzinec, keďže dotyčná osoba sa v meste už vlastne nachádza… Tento zvyk sa zrejme zachoval ešte z čias, keď návšteva vnútorného mesta bola spojená s „prekročením hraníc“.

Je to moja vôľa

V stredoveku obkolesoval mesto múr, ktorý postavili ešte v 13. storočí Babenbergovci. Pozdĺž hradieb sa rozprestierala strategická voľná plocha o šírke 300 metrov, tzv. glacis. Zabezpečovala voľný výhľad, aby bolo možné ihneď spozorovať blížiaceho sa nepriateľa. Mestské opevnenie sa síce osvedčilo pri obliehaní Viedne Turkami, no postupne strácalo na svojom význame. Keď v roku 1805 vtiahol do Viedne Napoleon, jeho húfniciam by zvetralé hradby sotva odolali. Napriek tomu sa i naďalej nesmelo na glacis stavať, v lete sa menili na zaprášenú pustatinu a v daždivom počasí na zablatenú brečku.

25. decembra 1857 prekvapili noviny Wiener Zeitung svojich čitateľov listom od samotného cisára, ktorý sa začínal povestnou vetou „Es ist meine Wille…“ (Je to moja vôľa). Cisár informoval o plánoch rozvoja mesta – o zámeroch zrúcať nepotrebné hradby a okolie prebudovať na parádnu ulicu, akú už dávno mal Paríž či Barcelona! Už od začiatku projektu „Ringstrasse“ bolo stanovené, čo sa tu má postaviť: opera, ríšsky archív, knižnica, úrad mestského veliteľstva, múzeá a galérie pre imperiálne zbierky, obytné a nájomné domy, záhrady a parky.

Ponorená škatuľa

Prepychová okružná trieda Ringstrasse, ktorú dnes mnohí označujú za najkrajší bulvár na svete, bola slávnostne otvorená v roku 1865. Prvou verejnou budovou, na nej postavenou, sa stala opera.

Na výstavbu opery bola vypísaná architektonická súťaž, v ktorej zvíťazil návrh dvoch domácich architektov Eduarda van der Nülla a Augusta Sicarda v štýle francúzskej neorenesancie. Nová budova začala svoju históriu písať 25. mája 1869 premiérou Mozartovej opery Don Giovanni, ktorej sa osobne zúčastnil cisár František Jozef I. so svojou krásnou Sisi. Ani jeden z architektov sa však tejto premiéry nedožil. Viedenčanom sa budova opery nepáčila, pretože dostatočne nevynikala jej monumentálnosť a dôstojnosť. Na základe počiatočných chýb v plánoch výstavby musela byť výšková úroveň Ringstrasse zdvihnutá, vďaka čomu opera vyzerala ako „versunkene Kiste“ (ponorená škatuľa), ako hovorili domáci.

Dokonca aj cisár sa vyjadril, že opera je zasadená nejako hlboko. Eduard van der Nüll tieto posmešky nevydržal a spáchal samovraždu. Jeho kolega August Sicard zomrel o dva mesiace neskôr na tuberkulózu. Cisár bol architektovou samovraždou vraj natoľko šokovaný, že odvtedy sa o každom novom umeleckom fenoméne vyjadroval stereotypne: „Bolo to pekné, veľmi som sa potešil…“

Obyvatelia hlavného mesta monarchie si časom zvykli, opera si postupne budovala svoje renomé. Najväčší rozkvet zaznamenala pod vedením Gustava Mahlera v rokoch 1897 – 1907, keď sa v súbore vymenila generácia spevákov a Mahler zaviedol rôzne praktické reformy. Počas 2. svetovej vojny, hoci sa inde bojovalo, vo Viedenskej opere sa ešte stále spievalo. 30. júna 1944 sa hralo posledné predstavenie pred divadelnou prestávkou – Wagnerova opera Súmrak bohov. Nikto vtedy netušil, že scénická poznámka v jej závere o tom, ako sa sála bohov rozpadá v ohnivých plameňoch, symbolicky predznačí ďalší osud tejto historickej budovy.

Pád a znovuzrodenie opery

Nová divadelná sezóna sa už neotvorila, minister propagandy Joseph Goebbels nechal po lete zavrieť všetky divadlá na území Ríše. Ale to ešte nebol koniec. 12. marca 1945 americké letectvo počas náletu, ktorý mal pôvodne smerovať na rafinérie vo Floridsdorfe, zasiahlo budovu opery. Ostala iba jej predná časť, ktorá bola už pred tým z bezpečnostných dôvodov zamurovaná.

Zachoval sa tak len hlavný vchod, vestibul, schodisko, cisársky salónik a lodžia s freskami Moritza von Schwinda, ktoré znázorňujú výjavy z Mozartovej Čarovnej flauty, zatiaľ čo ďalšie časti budovy, hľadisko, scénu, kulisy, dekorácie aj kostýmy zničil požiar. Po skončení vojny sa potom viedli dlhé diskusie, či ťažko poškodenú stavbu zbúrať alebo zrekonštruovať. Napokon sa predsalen presadila rekonštrukcia, a to do podoby blízkej pôvodnému stavu.

Tóny klasickej hudby, konkrétne z opery Fidelio od Ludwiga van Beethovena, sa po dlhoročnej prestávke opäť rozozvučali 5. novembra 1955, len pár mesiacov po tom, ako bola podpísaná štátna zmluva o nezávislosti Rakúska, a tak sa aj takto symbolicky zavŕšil proces obnovy suverenity tejto krajiny.

V nasledujúcom roku prebral vedenie Štátnej opery Herbert von Karajan, ktorý nielen že presadil princíp uvádzania opier v originálnom jazyku (dnes sa hrá v 6 jazykoch), ale tiež začal angažovať najlepších operných spevákov a speváčky zo zahraničia, čím Viedenská opera postupne nadobudla medzinárodný charakter. Do dnešných čias na jej doskách účinkovali a stále účinkujú tie najslávnejšie operné hviezdy ako napr. Mária Callas, Luciano Pavarotti, Plácido Domingo či Anna Netrebko alebo dirigenti Rafael Kubelík, Igor Stravinskij alebo Leonard Bernstein. Niekoľkokrát tu dirigoval dokonca aj Giuseppe Verdi. Nás môže tešiť, že medzi svetoznámymi osobnosťami sa zaskveli aj slovenské mená ako Lucia Popp, Peter Dvorský či Edita Gruberová. A medzi prvými sólistami baletu v súčasnosti tiež hviezdia umelci zo Slovenska – Nina Poláková a Roman Lazik.

Štátna opera dnes

Viedenčania možno ani netušia, že ich opera patrí k najrušnejším inštitúciám v meste. Počas desiatich mesiacov v roku sa tu odohrá okolo 350 predstavení, pričom každý večer je na programe niečo iné. To znamená, že hneď po predstavení sa musí začať rozoberať scéna, aby sa mohli postaviť kulisy pre doobedňajšiu skúšku, a keď sa tieto rozoberú, začne sa javisko pripravovať na večerné predstavenie!

Okrem toho prebiehajú skúšky na vedľajších pódiách, baletky trénujú vo svojich cvičebniach, inde zas prebieha casting a ďalší personál pripravuje kostýmy, masky… A v pivnici sa dokonca vyrába ľad, ktorý sa používa na ochladzovanie priestorov počas letných horúčav!

Špeciálne tipy:

1. Na oficiálnej stránke Viedenskej štátnej opery v nemeckom a anglickom jazyku možno získať informácie o programe aj vstupenkách. Lístky sa dajú ale kúpiť aj na: https://viennaoperatickets.com/

Mimochodom, Viedenskú operu navštívi ročne 600 tisíc divákov, pričom obsadenosť miest dosahuje každý rok až 97%!

2. Na bočnej strane budovy smerom ku Kärtnerstrasse je pripevnená veľkoplošná obrazovka, na ktorej sa v máji až septembri po večeroch premieta okolo 50 operných titulov a 20 baletov.

3. V opere sa organizujú aj prehliadky zákulisia, viac info: Guided Opera Tours

4. Únik od okolitého ruchu nájdete v Café Oper priamo v budove opery. Pri šálke viedenskej kávy môžete na TV-obrazovke sledovať prenos z predstavenia.

Update 2020: Bohužiaľ, vedenie opery sa rozhodlo rozšíriť vestibul a kaviareň zrušilo.

5. K prestížnym podujatiam patrí Operný ples, ktorý sa každý rok koná v posledný štvrtok pred začiatkom veľkonočného pôstu. Je to tiež veľká výzva pre technický personál, lebo celé hľadisko v prízemí sa musí rozobrať a ukryť do priestoru pod ním. Viac sa o tomto podujatí dočítate v našom článku: Tri najlepšie plesové adresy vo Viedni

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri

Tento článok vznikol v spolupráci s prílohou SME – Kultúrny život, máj 2019.