Sigiriya – kráľovská rezidencia v oblakoch

Nie je to obyčajná skala. Vidno ju už z ďaleka. Zasadená do zelenej divej prírody ako osmička zub do ďasna…

Prístup cez záhrady

Keď sme dorazili do areálu, slnko, ktoré sa u nás doma ešte len zobúdzalo, vysielalo spoza skaly svoje lúče ako tajné šifry. Prechádzali sme záhradným komplexom, jedným z najstarších, ktoré sa dodnes zachovali v celej Ázii.

Záhrady sú vybudované symetricky, všade boli zvyšky fontán, jazierok, ostrovčekov, chodníkov, vodných nádrží i stopy po záhradných pavilónoch… Teda hlavne na pravej strane, pretože veľká časť ľavej strany ešte stále drieme pod nánosmi času.

Ako sme postupovali dopredu, skala nadobúdala čoraz väčšie rozmery. Pri jej úpätí boli stopy po dolnom paláci, niekoľko veľkých kamenných blokov a malé jaskyne, do ktorých sa po presťahovaní hlavného mesta uchýlili budhistickí mnísi.

Dobehla nás skupina školákov. Ak by som mala vymenovať farby, ktoré na Srí Lanke stretnete najčastejšie, tak by to bola určite zelená – farba tunajšej bujnej vegetácie, a biela. Biele sú budhistické chrámy, mnohé Budhove sochy, obetné kvety lekien a jasmínu, na bielo bola vraj pôvodne natretá aj táto skala, no hlavne sú biele školské uniformy. Vôbec nechápem, ako ich dokážu udržiavať také žiarivo čisté. Chlapci v bielych košeliach a nohaviciach sa predierali dopredu, občas sa niektorý trochu pošmykol (na nohách mali čierne poltopánky ako do kostola), kamaráti sa zasmiali a už veselo poskakovali ďalej. Dievčatá v bielych šatách kráčali decentnejšie, na hlavách mali rozkošné slamené klobúčiky, spod ktorých im vykúkali starostlivo pozapletané copy a čierne očiská.

Na Sigiriyu vraj vedie 1200 schodov. Nestihla som počítať, tak neviem presne. Prvé schodište je dosť obtiažne. Bola som rada, keď som dofučala k terase, na ktorej som opäť mohla chytiť dych a ešte na chvíľu som zvažovala, či sa radšej nevrátim. Ale tá 200-metrová skala vás priťahuje ako magnet, predpokladám, že podobne zapôsobila aj na princa Kassapu.

Game of Thrones

Príbeh sa stal v roku 477. Kassapa (niekde sa uvádza aj Kasyapa) bol synom kráľa Dathusenu so ženou nižšej kasty. Neskôr sa kráľ oženil s urodzenou ženou a ich syn Moggallana sa mal stať následníkom trónu. Kassapovi sa to nepáčilo, navyše mu ešte kráľov synovec Migara našepkával, že má Dathusena niekde ukrytý poklad. Kráľ sa nechal doniesť k jazeru, hodil sa do vody, trochu sa z nej napil a potom zakričal: „Toto je moje najväčšie bohatstvo!“ A to bola posledná kvapka (nie v jazere). Urazený Kassapa sa rozhneval, svojho kráľovského otca nechal zaživa zamurovať a zmocnil sa trónu. Moggallana utiekol do Indie. Kassapa sa bál, že sa jedného dňa vráti, preto opustil hlavné mesto a vybudoval úplne nové – práve na tejto skale. Ale tešil sa z neho len necelých 18 rokov, Moggallana sa vrátil a vyhlásil mu vojnu. V rozhodujúcom boji Kassapu zradila jeho vlastná armáda, rozutekala sa a svojho vodcu opustila. Kassapa na svojom bojovom slonovi vytiahol svoju drahými kameňmi ozdobenú dýku a podrezal si hrdlo. Podľa inej verzie ho vraj otrávila jeho manželka, ale uznajte, že samovražda vlastnou dýkou je omnoho efektnejšia a určite by obstála aj u scenáristov seriálu Game of Thrones. Maggallana pokoril Sigiriyu a za hlavné mesto svojho kráľovstva opäť vyhlásil Anuradhapuru.Slávne fresky a zrkadlová stena

Po kovovom točitom schodišti, ako v uzavretej klietke, práve stúpali školáčky s klobúčikmi. Spoločne sme sa ocitli pred zvláštnou galériou. Na stene sa akoby na oblakoch vznášali éterické ženské bytosti, ktoré by mohli angažovať aj v reklame na silikóny.

Nikto nevie presne povedať, koho predstavujú. Je ich 19, ale pôvodne ich vraj bolo 500 a pokrývali veľkú časť západnej steny. Ten, kto ich namaľoval, netušil, že raz tu budú prúdiť tisícky návštevníkov, ktorí budú stáť v takej blízkosti, že im neuniknú ani rôzne zaujímavé detaily. Napríklad jedna postava mala pôvodne ruku pred ľavým prsníkom, ale neskôr si to ten maliar rozmyslel, zmenil polohu ruky a pôvodný náčrt sa snažil schovať pod červenú blúzku.

Postavy nie sú strnulé, sú zobrazené so všetkými charakteristickými črtami, majú na sebe bohaté šperky a jemný, priesvitný odev. Záhadne sa usmievajú, v rukách držia kvety alebo podnosy s kvetmi. Okolo hrdla majú jemné tetovanie s tromi krúžkami, čo podporuje teóriu, že ide o ženy a konkubíny (apsaras) z Kassapovho háremu.

Dievčatá sa pri pohľade na poloobnažené nymfy chichotali, zatiaľ čo chlapci sa tvárili, že im je to jedno, ale v krajine, kde je nahota zakázaná, im to určite jedno nebolo. Veď jedno to nebolo ani tým dávnym návštevníkom, ktorí svoje pocity z nezvyčajného stretnutia s tajomnými nymfami vyrývali alebo písali na stenu oproti. Hovorí sa jej zrkadlová.

Stojí tu už viac ako 1600 rokov, postavená zo špeciálnej zmiešaniny jemného vápenca, vaječných bielkov a medu. V minulosti dokázali jej povrch tak naleštiť včelím voskom, že sa v nej odrážal obraz ako v zrkadle. Ktovie, možno sa tu Kassapa pozeral do zrkadla svojej duše…

Veľké steny – vtedy aj dnes – však lákajú k tomu, aby ich človek popísal, pokreslil alebo počarbal. Odborne sa tomu hovorí graffiti. Domáci archeológ Dr. Senerat Paranavitana rozlúštil 685 veršov, najstaršie sú z 8. storočia. Autori sa v nich rozplývajú nad zlatistou pokožkou, ružovými dlaňami, oblými ramenami, perami medenej farby či hlbokými očami zmyselných krások.

Levia brána

Ešte stále sme boli len v polovici našej cesty. Rýchlo aspoň jeden pohľad dolu na záhrady, cez ktoré sme pred tým prechádzali.

Výstup ďalej pokračoval k bývalej Levej bráne, ktorá dala meno celému miestu (Sigiriya – Levia skala). Brána musela byť poriadne masívna, levia postava (35 m) strážila vchod, cez jej hruď sa vstupovalo do najvnútornejšej svätyne kráľovského mesta. No dnes z nej ostali len dve laby.

Je dobré, že sa tu dá trochu posedieť alebo len tak postáť, človek musí zozbierať sily, aby sa odhodlal k poslednej časti výstupu – k najväčšej výzve. Úzke oceľové konštrukcie so schodami sú pripevnené priamo ku skale a cik-cakovite sa dvíhajú až kamsi k oblohe.

Po pôvodnom schodišti ostali len do kameňa vyhĺbené stopy.

Slnko poriadne pripekalo, všade na tele som cítila svoj slaný pot. Keď som už konečne s vypätím azda posledných síl vyliezla na samý vrch, rozprestrela sa predo mnou 1,5-hektárová elipsovitá, stupňovitá plocha. Tu stálo sídlo kráľa Kassapu. Vysoko, až sa takmer dotýkalo oblohy. Úžasné miesto s dychvyrážajúcou 360-stupňovou panorámou okolitej krajiny.

Dnešné ruiny sú len 20 % z toho, čo tu kedysi bolo vybudované. Miesto bolo palácom i pevnosťou zároveň. Všetko dôkladne premyslené, jeden z najlepšie zachovaných príkladov starovekého urbanistického plánovania na svete!

Prišla som ku kamennému trónu na východnej strane skaly. Stále sú tu diery po stĺpoch, ktoré podopierali baldachýn, poskytujúci kráľovi tieň. Odtiaľto po večeroch sledoval kráľ divadelné predstavenia – prvé hry tradičného sinhálskeho divadla boli uvedené práve na tomto mieste. No mňa by viac zaujímalo, koľko východov slnka odtiaľto Kassapa pozoroval? A aké myšlienky sa mu pritom rojili v hlave? Veľmi sa hanbil za otcovu smrť a stále nemohol nájsť úľavu pre svoje zlé svedomie. Hoci mal všetko, na vysokej skale s ťažkým prístupom žil v okázalej izolácii. Nuž, ako hovoria budhisti, luxus je chudobou bohatých…

Hovorí sa tiež, že Sigiriya bola mestom rozkoše, chrámom tantrického sexu. Nech je to tak či onak, po Kassapovej smrti ostalo jeho kráľovské hlavné mesto opustené. Stavby z dreva sa rozpadli, ostali len kamene a tehly. Bývalú rezidenciu postupne pohltil tropický les. Sigiriyu znovuobjavil až v roku 1827 mladý oficier Britskej armády Jonathan Forbes so svojím priateľom Georgeom Turnourom. S vykopávkami a serióznym výskumom sa však začalo až v roku 1895.

Zostup nadol nebol až taký náročný.

Z dávneho sídla svojho dávneho kráľa, ktorý dokázal svoju vidinu postaviť na vrchole obrovskej skaly, schádzali dievčatá v klobúčikoch ako modelky, defilujúce na šikmom predvádzacom móle.

Tak ešte posledný pohľad na miesta, po ktorých sme šliapali. Na tú magickú skalu.

Kassapa si ju určite nevybral len zo strachu pred svojím nevlastným bratom. Svojou rezidenciou tak vysoko na oblohe sa pokúšal dotknúť slnka alebo hviezd, a tak dať všetkým najavo, že on je všemocný kráľ, a možno aj samotný boh. Sigiriya je však aj dôkazom, že svojmu svedomiu človek neutečie a že každý jeho zlý skutok ho napokon dobehne…

Praktické tipy:

* Na skalu treba liezť zavčasu ráno alebo neskoro popoludní, najlepšie v januári až marci.

* Výstup nie je vhodný pre osoby, ktoré trpia strachom z výšky. Čím som staršia, tým aj ja mám viac nepríjemný pocit vo výškach. Pri lezení odporúčam nepozerať sa veľmi pod nohy, najmä nie do úzkych medzier medzi kovovými platňami. Z tej hĺbky podo mnou sa aj mne v jednej chvíli zakrútila hlava…

* Obuv – najlepšie sú trekingové sandále alebo ľahká športová obuv.

* Pred výstupom sa treba natrieť opaľovacím krémom a nezabudnúť si vziať niečo na hlavu!

* Fresky ani zrkadlová stena sa nesmú fotografovať. Je prísne zakázané čmárať na zrkadlovú stenu.

* Na niekoľkých miestach veľké tabule upozorňujú na to, aby návštevníci neboli hluční a nevyplašili tak osy, ktoré si urobili hniezda v skalách. My sme ale žiadne nevideli, našťastie.

* Zobrať si dostatočné množstvo vody. Počas výstupu nie je možné zakúpiť si občerstvenie a nie sú tu ani toalety. Nevadí, aj tak všetko vypotíte!

* Určite sa treba zastaviť aj v múzeu na začiatku areálu. Videli sme tam staré fotky a na nich archeológov a dobrodruhov na provizórnych rebríkoch, to musel byť vtedy poriadny adrenalín! Sú tam aj fotografie, na ktorých je zachytená náročná reštaurácia malieb po tom, ako niekto v jednu októbrovú noc v roku 1963 dve z nich natrvalo zničil a ďalších 15 zatrel zelenou farbou. Možno nejakí puritánski fanatici alebo vandali, ale hovorilo sa aj o miestnych predavačoch, ktorí si tak vyliali zlosť z toho, že sa  ich obchodíky mali premiestniť preč z historického miesta.

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Dambulla – moje prvé stretnutie s Budhom

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri