Dambulla – moje prvé stretnutie s Budhom

Aby som bola presná, tak prvého Budhu na Srí Lanke som stretla ešte na letisku v Colombe. Sedel si tam v letištnej hale so skríženými nohami, spojený ukazovák a palec na pravej ruke vytvárali koliesko, celý Budha vyzeral dosť umelo, ako veľká bábka v dlhej žltej nočnej košeli, sediaca na ružovej torte. Spod poloprivretých viečok pozoroval letištný ruch a trošku sa pritom usmieval.

Po patričných kontrolách sme sa presunuli k pásu s batožinou. Práve na ňom putoval kufor s rozpáraným bruchom. Môj kufor! Odchytila som neďaleko stojaceho zamestnanca a hystericky som mu ukazovala, čo sa stalo. Chlapík sa ma – s kľudom veľkého Budhu – opýtal, či mám kľúčik. Pravdaže som mala, dokonca dva, každý na inom mieste pre prípad, že jeden stratím. Samozrejme, že som v tej panike nevedela nájsť ani jeden z nich. Keď som kľúčik konečne vyhrabala z útrob mojej príručnej batožiny, odomkli sme zámku, chlapík vrátil najprv zips do východzej polohy a potom kufor znovu zazipsoval. V úplnej pohode. Nepanikáriť a nezačať sa hneď rozčuľovať – nezachádzať do krajností, ale hľadať strednú cestu. Ešte sa veru budem musieť veľa učiť! Som si istá, že sa v tej chvíli Budhovi vo vedľajšej hale o niečo viac rozšíril ten jeho záhadný úsmev.

Kufor bol v poriadku. To len niekto zvedavý sa ho pokúsil otvoriť a zatvoriť sa mu ho už nepodarilo. Nič z neho nezmizlo. A keby aj, tak to muselo byť len niečo zbytočné, pretože mi to vôbec nechýbalo…

Cestu do Dambully lemovali šiatre s najrozličnejším tovarom – plastové kýble, metly, náhradné autodiely, hračky, handry… Niekde to ani nebol stánok, len šnúra natiahnutá medzi dvomi stromami a na nej zavesené nohavice na predaj. Míňali sme aj kiosky s ovocím. Ananásy a papáje sme indentifikovali ľahko, ale fascinovali ma strapce s nádhernými, veľkými, žltými plodmi.

Je to kokos? Nie je to kokos? Je to kokos! Dokonca kokos kráľ – king coconut! – alebo thambili, ako mu tu na Srí Lanke hovoria. Zastavili sme pri jednej predavačke.

Žena rýchlym pohybom mačety odťala vršok orecha, hrotom mačety vyhĺbila menší otvor, až z neho vystrekol vodotrysk, či vlastne šťavotrysk, do otvoru vsunula slamku a podala mi nápoj v prírodnom obale, ako by mi odovzdávala vzácnu cenu.

Neskôr sme raz urobili pokus a obsah jedného orecha sme preliali do pohárov, bolo toho takmer štyri deci. Šťava inak nie je ani sladká ani nesladká, taká akurát. Obsahuje vraj všetky minerály, ktoré strácame pri výdatnom potení sa. A to sme potrebovali, lebo len čo sme vyšli von z klimatizovaného auta, hneď sa všetko na nás začalo lepiť. Keď sme dopili, predavačka odsekla kúsok kokosa a orech rozťala na dve polovice. Tým kúskom sme potom vyškrabovali belastú dužinu, čím bol kokos zrelší, tým bola dužina chutnejšia.

O chvíľu sa pri nás pristavil tuktuk, ale muž nechcel kupovať kokosy, zaujímali ho starostlivo poskladané papieriky popísané nejakými vzorcami. Teda, nie že by sa chcel pustiť do riešenia matematických úloh, chcel si kúpiť to, čo bolo obsahom týchto balíčkov – betelové listy – droga, ktorú miestni s obľubou prežúvajú. Aj tento chlapík mal už od žuvania načerveno sfarbené zuby a jazyk.

Dambulla je dôležitý dopravný uzol, nachádza sa tu prekládka zeleniny. Naším cieľom však boli skalné jaskynné chrámy Raja Maha Vihara, najrozsiahlejší a najlepšie zachovaný komplex na Srí Lanke, od roku 1991 zapísaný do zoznamu UNESCO.

Privítala nás opičia rodinka. Zvedavé mláďa sa s matkou priblížili až k nám. Keď sme ich začali fotiť, ako pijú vodu, prihnal sa samček a tváril sa dosť nepriateľsky.

K chrámom sme vystupovali po schodoch, obloha sa zatiahla a tesne pri vrchole sa rozpršalo. Vyťahovať pršiplásť nemalo zmysel, aj tak sa už prepotené oblečenie na nás lepilo. Pri vstupe do areálu sme sa museli vyzuť a topánky za poplatok odovzdať do úschovne (Shoes Care Service). Kto si nechá topánky len tak niekde pohodené, riskuje, že mu ich ukradne ten naštvaný samček alebo iná opica.

Dážď netrval dlho a keď sme bosými nohami prechádzali po kamennej dlažbe, ktorá ešte nestačila celkom vychladnúť, bolo to príjemné osvieženie. Pod mohutným skalným previsom sa nachádza päť jaskýň. Pozdĺž celej skaly vidno vytesanú ryhu, ktorá slúži na to, aby vnútorné priestory ostali suché.

Jedna alebo dve jaskyne existovali už pravdepodobne v dávnych dobách, usídlili sa v nich budhistickí mnísi. V 1. storočí p.n.l., po invázii juhoindických Tamilov, sa v týchto jaskyniach ukrýval kráľ Vattagamani Abhaya. Keď po 15 rokoch opäť získal kontrolu nad svojím kráľovstvom, mníchov z vďaky obdaroval tým, že svoje bývalé útočisko premenil na skvostné chrámy so sochami a pomaľovanými stenami. Jeho nasledovníci potom pravidelne dopĺňali výzdobu novými figúrami a maľbami. Kráľ Nissanka Malla napríklad nechal pozlátiť 50 sôch. Maľby zobrazujú rôzne epizódy zo života Siddhárthu Gautamu Budhu, jeho pokúšania démonom Mara, ale aj výjavy z histórie krajiny.

Takmer celé vnútro prvej jaskyne zapĺňa 14-metrová socha ležiaceho Budhu, vytesaná priamo zo skaly. Palce no nohách nie sú v jednej rovine, čo znamená, že Budha dosiahol konečný cieľ – oslobodenie od utrpenia a kolobehu neustáleho znovuzrodenia – nirvánu, zhasnutie plameňov vášne a túžby. Chodidlá sú pomaľované kvetmi, možno je to spomienka na Budhovo narodenie, keď urobil prvé kroky a v jeho stopách rozkvitli lotosové kvety.

Vpravo pri Budhových nohách stojí jeho najobľúbenejší žiak Ananda.

Druhá jaskyňa je najväčšia (dĺžka až 52 m, hĺbka 23 m) s takmer 60 sochami. Pri pohľade na ne sa mi vybavili sochy v egyptských chrámoch – tiež bez charakterových čŕt, strnulé a navzájom si podobné. Sochy Budhu – ich proporcie, atribúty a gestá musia tiež zodpovedať určitým pravidlám.

Celkovo je v jaskyniach až 153 sôch Budhu v rôznych pózach, videli sme Budhov ležiacich, stojacich i sediacich – väčšinou s rukami zloženými do lona dlaňami hore, pravá ruka spočíva na ľavej. Táto poloha rúk (mudra) je gestom absolútnej rovnováhy a meditácie.

Nad jednou meditujúcou figúrou Budhu sa rozpína kobra s troma hlavami, ktorá ho chráni pred vetrom a dažďom.

Postavy majú pretiahnuté, dlhé ušné laloky. Niektorí tvrdia, že to symbolizuje schopnosť dokonalého načúvania a vnímania, iní zas tvrdia, že sa Budha narodil a žil prvú časť svojho života ako princ, a len bohatí a urodzení mali možnosť ozdobovať sa masívnymi šperkami. Opäť som si spomenula na egyptských faraónov a ich veľké dierky v ušiach, aby sa do nich zmestili obrovské a ťažké zlaté náušnice. Aké to museli byť náušnice, aby tak dokázali vyťahať uši?

Okrem Budhu sú tu aj sochy hinduistických bohov a zvečnili sa tu aj niektorí králi.

Akoby sochy nestačili, Budhove podobizne nájdeme aj na stenách. Niekto ich vraj napočítal až 1500 len v jednej z týchto jaskýň!

Ale nájdu sa aj geometrické vzory.

V jednej z jaskýň z praskliny v strope kvapká voda, ktorá má vraj liečivé účinky. Používa sa na rituálnu očistu a prameň nevysychá ani počas suchých mesiacov.

Pri východe z chrámového komplexu posedávali traja chlapci, dvaja v oranžovom mníšskom rúchu a jeden v tričku a rifliach, zjavne vodca bandy.

Trochu sa okúňali, keď sme ich ponúkli lízatkami a potom sa aj so psom rozbehli na neďaleké skaly. Oranžové odevy žiarili na tmavom podklade ako poskakujúce veselé, ohnivé plamienky, ešte dlho ich bolo vidno, podobne ako siluety opíc na kontúrach vysokej skaly.

Kým sme zišli k dolnému Zlatému chrámu, ktorý je významným vzdelávacím miestom moderného budhizmu, už sa takmer zotmelo. Obrovský zlatý Budha sedel nad chrámom, jeho pravá ruka so spojeným palcom a ukazovákom – podobne ako u Budhu na letisku – znázorňovala gesto diskusie a výkladu budhistického učenia. Práve sem prichádzala trieda, chlapci a dievčatá v bielych rovnošatách boli milým spestrením hustnúcej tmy.

V areáli nechýbala ani zlatá stupa. Keď sa vraj Budhu opýtali, ako by mal vyzerať jeho pamätník, Budha si poskladal svoj odev, položil naň hore dnom misku na almužnu a na vrch postavil slnečník. Pozrite sa na túto kultovú stavbu, všetky tri elementy tam nájdete.

No ešte pred tým, než sme začali schádzať zo skalných jaskýň k tomuto Zlatému chrámu, sme si vychutnali pohľad na nekonečnú krajinu srílanskej džungle. Na oblohe akoby niekto urobil štetcom pár tmavých ťahov. Celému obrazu dominoval osvetlený oblak, ktorý sa vznášal nad zvláštne tvarovanou skalou, vzdialenou od nás cca 20 km. Sigiriya! Naša budúca výzva. Výzva vysoko v nebesiach…

Na Srí Lanku som sa vybrala nečakane. Napriek tomu, že necestujem s cestovkami, nahovorila ma moja známa Irena z CK LIBER, ktorá už niekoľko rokov na tento ostrov organizuje cesty s rôznym zameraním. Viac sa dozviete: tu

Ak sa chcete dozvedieť viac o Zlatom chráme, informácie v anglickom jazyku nájdete: tu. Sú tam aj virtuálne prehliadky jednotlivých jaskýň.

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri