Sardínia – čisté more a štyri hlavy

Po dlhom zvažovaní, kam sa toto leto vybrať na rodinnú dovolenku, sme sa rozhodli pre Sardíniu. Týždeň sme strávili v malebnom mestečku Cannigione, nachádzajúcom sa na západnej strane zálivu Golfo di Arzachena – na severovýchode ostrova.

Po celé stáročia nebola táto oblasť veľmi obývaná. Až v druhej polovici 18. storočia sa rozhodol sardínsky kráľ Carlo Emanuele III. prevziať kontrolu nad týmto nie veľmi prívetivým územím. Vyslal niekoľko kňazov, aby začali so scivilizovaním a vzdelávaním tamojších obyvateľov. Čoskoro začal pokojný záliv priťahovať čoraz viac obyvateľov, začali si tu stavať domy i sklady (magazzeni), a tak sa koncom 18. storočia z Cannigione stáva prístav, ktorý je tu až dodnes.

Pribudol aj kostol.

Tak tu vznikla dedina rybárov a obchodníkov. Nebezpeční banditi z neďalekého ostrova Korzika vnášali aspoň trochu vzrúša do jej každodenného života. Posledným známym banditom bol Laicu Roglia, ktorý sa ukrýval v jaskyni, len pár míľ od Cannigione.

Hovorí sa, že pred tým, ako vo februári 1793 zničil Napoleon svojimi kanónmi pevnosti na neďalekom sardínskom ostrove La Maddalena, zastavil sa vtedy ešte len 24-ročný vodca v tomto prístave a strávil tu jednu noc. V apríli 1803 tu zase pobudol pár dní anglický admirál Horatio Nelson, keď sa vracal z Toulonu. No a v roku 1865 sem na svojom koni pricválal Giuseppe Garibaldi, taliansky národný hrdina, bojovník za zjednotenie Talianska.

Tak si tu žilo mestečko až do 60. rokov minulého storočia, keď sa začalo s veľkolepým projektom „Costa Esmeralda“ (Smaragdové pobrežie), vďaka ktorému sa aj jeho obyvatelia vrhli na úplne novú sféru podnikania – na turizmus. Dnes je to príjemné letovisko na trávenie letnej dovolenky.

Široko-ďaleko nenájdete vysoké budovy, domy aj hotely sú maximálne trojposchodové.

Sú postavené z prírodného kameňa, zväčša majú žlto-červenkasté alebo okrové zafarbenie, často – hlavne okolo okien – rozmazané či akoby vyblednuté, to všetko preto, aby to lepšie ladilo s prírodným granitovým kameňom na okolí.

Je tu veľa zelene (hlavne pínie) a veľa kvetov – všade vidno rozkvitné kríky – biele, cyklámenové a červené oleandrovníky a fialové bougenvilly.

Priamo v mestečku je aj menšia pláž.

Vláčikom (2 € na osobu a deň) sa dá odviezť k iným, krajším plážam La Conia a Stella Mare, kde je more ešte čistejšie a má ešte krajšiu farbu. Väčšinou sú tu talianske rodinky.

Spomenula som si na svoju prvú cestu do Talianska, keď ma zaujalo, že stoličky v pouličných kaviarniach nie sú natočené k stolíku, ale do ulice, ako v kine. Taliani sedeli, usŕkali svoje espresso a pozorovali dianie na ulici. Tak aj tu, na pláži. Rodinky sa tiesnili v tieni svojho slnečníka po celý deň, do vody išli maximálne deti, zatiaľ čo dospelí sedeli na lehátkach, pozorovali dianie pred sebou, pofajčievali alebo živo diskutovali. Super, aspoň sme si mohli v prázdnom mori výborne zaplávať!

Okrem čistého a prázdneho mora ma na Sardínii prekvapila ešte ich zástava, ktorá viala na každom kroku. Na bielom podklade červený kríž a štyri hlavy – quattro mori. V stredoveku vládli nad Sardíniou Aragónčania, ktorí sa vo svojej iberskej domovine podielali na vyhnaní Maurov. Aragónsky kráľ si v roku 1281 za symbol na svojom erbe zvolil štyri maurské hlavy, otočené doľava. Predstavovali štyri malé maurské ríše, ktoré sa začlenili pod Aragónsku korunu, ktorú zas symbolizovali biele čelenky. Po založení Sardínsko-piedmontského kráľovstva emblém síce zostal, len čelenky sa akoby skĺzli až na oči. Vraj to vyjadrovalo slepé podriadenie sa Sardínčanov piedmontským vládcom. V roku 1952 sa tieto štyri hlavy ocitli na oficiálnej zástave Sardínie. Ale asi sa pozastavili na tom viacerí, nie iba ja, pretože v roku 1999 sa čelenky opäť posunuli na čelá a hlavy sa otočili tak, že Mauri pozerajú doprava. Nuž neviem, dnes, keď sa dáva pozor na každé slovíčko, aby sa ani v najmenšom nedotklo rasovej diskriminácie, mi tá sardínska zástava pripadá fakt trošku čudná. Prečo tie čierne hlavy nenahradiť niečím iným? Napríklad sardinkami? 🙂

Ozaj, a na Sardínii nám do našej zbierky Malého princa pribudli až dve knihy! Jedna je napísaná po sardínsky. Taliančina je už síce po stáročia úradným jazykom aj na tomto ostrove, avšak niektorí obyvatelia, hlavne na vidieku, naďalej uprednostňujú sardínčinu, ktorá patrí k najstarším a najpôvodnejším románskym jazykom. Druhá kniha je napísaná po gallúrsky, čo je jazyk, ktorým sa hovorí v severovýchodnej časti Sardínie, teda aj v Connigione. Rozdiel v týchto rečiach vidno už aj podľa toho, že po taliansky sa Malý princ povie Il Piccolo Principe, po sardínsky Su Printzipeddu a po gallúrsky Lu Principeddhu.

Povinný výlet: To, čo v Cannigione treba určite zabsolvovať, je celodenný výlet loďou do národného parku dell‚Arcipelago di la Maddalena, jedného z najkrajších v Stredozemnom mori. Patrí do neho asi 60 ostrovov. Loď robí zastávky na kúpanie na dvoch z nich – S. Maria a Spargi, kde sú nádherné pláže s tyrkysovou vodou a pieskom jemným ako múka. Plávali sme aj okolo známej Ružovej pláže, ktorá je, alebo skôr bola, sfarbená vďaka koralom zmiešaným s pieskom do ružova. Turisti si však piesok z pláže odnášali so sebou ako suvenír, preto sa tam už dnes nesmie kúpať. A veru že sa pláž z diaľky už vôbec nejavila ako ružová.

Z lode sa dajú obdivovať aj bizarné skalné útvary. Práve v tejto oblasti je ich najviac, vyzerajú ako obrovské granitové skulptúry. Vďaka svojej kryštalickej štruktúre zvetráva granit pod zemou, prostredníctvom erózie sa kamenné bloky dostávajú na povrch, kde ich ďalej opracúva vietor, často veľmi silný, so zvíreným pieskom. Tak vznikajú mušľovité vyhĺbeniny (tafoni), celá skala sa premení na nejaký útvar. Napríklad ako tento medveď, ktorý tu mlčky stojí na stráži – mohutný, zvetralý, ošľahaný vetrom…

Loď zastavuje aj na ostrove La Maddalena, čo je jeden z iba dvoch ostrovov v tejto oblasti obývaných celoročne. Prechádzka po rovnomennom mestečku so stredomorským flairom je veľmi príjemná. A určite treba navštíviť najvychýrenejšiu zmrzlináreň Gelatissimo!

Tipy:

Ako sa tam dostať: najbližšie letisko je v Olbii, z hotelov zvykne byť zabezpečený transfer.

Kde sa ubytovať a kde jesť: po veľmi dlhej dobe sme sa rozhodli pre dovolenku all inclusive, hoci nepatríme k prívržencom tohto typu. Ubytovaní sme boli v hoteli Blu Baja. Hotelové izby boli ok, ale bez internetu, ten bol jedine v recepčnej hale, bez poplatku. Hoci sa v mestečku dodržuje siesta, upratovačky chodili zásadne upratovať izby až okolo 14. hodiny, teda v čase, keď by aj hostia mali oddychovať. Čo sa týka hotelovej štruktúry, odhadujem, že najmenej 80 % hostí boli talianske rodiny s deťmi.

Hotel má aj bazén, vstup do neho je povolený len s kúpacou čiapkou – za 1 € sa dali kúpiť na recepcii.

Čo sa týka stravovacích služieb, hneď v prvý deň sa vyskytol problém. Náš domov sme opúšťali o štvrtej ráno, nakoľko sme mali veľmi skorý ranný let z Viedne do Olbie. Do hotela sme prišli o 9.30 hod. Na recepcii nám povedali, že začíname až večerou, ktorá bude o 20. hodine. Keďže sme vedeli, že v posledný deň budeme opúšťať hotel tiež vo veľmi skorých hodinách, čo znamená, že nestihneme ani raňajky ani obed, požiadali sme, aby nám namiesto toho obeda dali obed v prvý deň. Naša žiadosť nás doviedla až k manažérovi p. Costovi, ktorý síce uznal všetky naše dôvody, ale povedal, že hotel má prísnu politiku v tomto ohľade a preto nemôžeme ísť na obed v prvý deň nášho pobytu.

V posledný deň dostaneme vraj obedové balíčky (určite s tekutinami, ktoré si aj tak nebudeme môcť zobrať do lietadla…).

Nechápali sme to. Keď si človek predstaví, koľko jedla sa pripraví a koľko neskonzumuje v all inclusive kuchyniach, tak nevidí problém v tom, aby do hotelovej reštaurácie prišli štyria ľudia naviac. Mali sme za sebou 1000 km, letecká spoločnosť poskytla cestujúcim len jeden muffin… Pán manažér nám povedal, že to nie je len náš problém, ale že sa s tým potýka až 20% hostí (to je ten zvyšok, keď sa odrátajú talianske rodiny, ktoré zrejme prichádzajú autom, takže sa ich tento problém netýka)!!! To je dosť veľké číslo, a tak sme nechápali ešte viac, že vedeniu hotela nezáleží na tom, že majú 20% hostí nespokojných?!

Obed sme teda nedostali. Napísali sme mailom sťažnosť a večer prišla odpoveď, že to bolo len nedorozumenie, že sme ten obed mohli pokojne dostať… Kde je teda chyba?

Večer pred odletom sme si teda objednali obedové balíčky. Čo sa týka raňajok, bolo nám povedané, že tie proste strácame. Ráno sme si vyzdvihli balíčky a neverili sme vlastným očiam. OBEDOVÝ balíček obsahoval: 2 malé sucháre, 3 malé keksíky, 1 croissant, 1 pomaranč, 1 malý džús a 0,5 l vody. To bola náhrada za obed (a raňajky?) v 4-hviezdičkovom hoteli!!!

Naozaj škoda, že tento problém nemajú v hoteli doriešený. Pretože inak sme boli spokojní s kuchyňou, výber bol postačujúci, okrem iných pokrmov boli vždy aj cestoviny, šaláty, rôzne ryby.

Výlety loďou: v mestečku je niekoľko búdok, ktoré predávajú celodenné výlety. My sme si vybrali spoločnosť Consorzio del Golfo, ktorú môžeme odporučiť aj ďalším záujemcom. Najlacnejší výlet stojí na osobu 40 €, cena závisí od typu lode, obeda a pod.