Pravčická brána &#8211; ikonická skalná formácia v Českom Švajčiarsku

Niekto (najmä zahraničný čitateľ) si môže pomyslieť, že som v tom názve zrejme urobila chybu. Veď Česko je jeden štát a Švajčiarsko druhý. Tak aké České Švajčiarsko? Samozrejme, že som sa nepomýlila! České Švajčiarsko je národný park, chránené územie na severe Ústeckého kraja pri hraniciach s Nemeckom. Na nemeckej strane potom nájdete národný park Saské Švajčiarsko.

Ikonickou skalnou formáciou je Pravčická brána, symbol tohto českého národného parku. A práve tento pozoruhodný prírodný útvar bol aj cieľom našej jesennej túry.

Kedysi sa do prírody vyberali hlavne umelci, aby tu načerpali inšpiráciu pre svoju tvorbu. Aj dvaja švajčiarski maliari Adrian Zingg a Anton Graff, študenti Drážďanskej umeleckej akadémie v 18. storočí, s obľubou navštevovali tento región na dnešnej nemecko-českej hranici, a pretože im táto krajina pripomínala ich rodné Švajčiarsko, nazvali ju Saské Švajčiarsko a pre región na českej strane sa začal používať názov České Švajčiarsko. Tak preto to nezvyčajné pomenovanie!

My sme sem prišli na začiatku septembra 2024. Namiesto „švajčiarskej“ krajiny zaliatej jesennými farbami však na kopcoch trčali čierne pahýle zhorených stromov ako memento – varovná pripomienka ničivého požiaru v lete 2022, najväčšieho v novodobej histórii Česka. Takmer mesiac trvalo, kým sa podarilo požiar uhasiť vďaka hrdinskému úsiliu českých hasičov, no na pomoc prileteli aj lietadlá z Talianska a Švédska.

Krajina po požiari zmenila svoju tvár. Odkryté skaly sa už nestrácajú za lesným porastom, sú teraz viac odhalené. Ako vlastne vznikli tieto mohutné pieskovcové veže? Keď sa v druhohorách zdvihli hladiny oceánov, aj táto krajina bola zaliata slaným morom. Po milióny rokov sa na jeho dne ukladali usadeniny. Keď more ustúpilo, tektonické sily rozlámali pieskovcovú tabuľu. Z hlbín zeme vytryskla horúca láva, potom všetko niekoľkokrát zamrzlo a zase rozmrzlo, popraskalo a zerodovalo. Tak vznikli tieto pozoruhodné členité pieskovcové formácie.

Výstup k Pravčickej bráne

V prvom úseku našej túry sme šliapali po chodníku z kameňov, niektoré kamene boli dosť ostré. Nezabudnite si obuť poriadne turistické topánky!

Na prvej veľkej zákrute sú umiestnené informačné tabule (v češtine, nemčine a angličtine) o požiari, ale aj o tom, ako sa príroda dokáže sama obnovovať. Ale aj tak to potrvá ešte celé roky, kým nové zelené lístie zakryje stopy po katastrofálnom ohni.

Za zákrutou sa začala meniť „konzistencia“ chodníka. Veľké kusy kameňa nahradil jemný sivý piesok. Stretli sme aj niekoľko cykloturistov. Táto trasa ale nie je vhodná pre cykloturistiku, takže títo turisti museli svoje bicykle tlačiť pred sebou. Dosť nás to prekvapilo, lebo dolu sa nachádzali aj cyklostojany.

Ale vráťme sa ešte do minulosti. K veľkým nadšencom tunajšej krajiny patrili aj potomkovia šľachtických rodov (Kinský, Thun), ktorí začali budovať lesné chodníky a vyhliadky. Jednak takto poskytli prácu chudobným obyvateľom a jednak sa zaslúžili o spopularizovanie turistiky. Aj tu začali vznikať turistické spolky, vydávali sa mapy, značkovali turistické chodníky (my sme šliapali do červenej značke), a tak sem mohli prichádzať turisti už aj bez sprievodcu. A záujem pretrváva dodnes. Najmä v letných mesiacoch tu býva plno.

Stúpanie nebolo náročné a počasie na túru bolo ideálne. Ako sme stúpali vyššie, zhorených stromov ubúdalo a zelene bolo viac.

Už ani tým cykloturistom sa nechcelo tlačiť bicykle. Vlastne by to ani ďalej nebolo možné, a tak museli aj oni svoje bicykle odparkovať. K Pravčickej bráne sa dá dostať len pešo, v 60. rokoch 19. storočia to bolo možné aj na koňoch.

Ešte nás čakal výstup po drevených schodoch, ktoré boli pre mňa najnepríjemnejším úsekom (aj pri schádzaní). Schody boli nepohodlné a dosť vysoké. No hore nás už čakala odmena – pohľad na Pravčickú bránu v celej jej nádhere. Ako aj na stavbu, vytesanú do skaly vedľa tejto prírodnej brány.

Koncom 19. storočia bol majiteľom tohto územia rakúsko-český šľachtic Edmund Clary-Aldringen. Po smrti svojej milovanej manželky čoraz viac nachádzal útechu v prírode. Krajinu však nielen obdivoval, ale snažil sa ju sprístupniť aj ostatným. Edmund si najal lacnú pracovnú silu z Talianska, nechal vybudovať chodník k Pravčickej bráne (trasy pomenoval podľa rodinných príslušníkoch – my sme šliapali po Gabrielinej ceste) a nechal postaviť aj zámoček Sokolie hniezdo (dnes reštaurácia – v čase našej návštevy sa budova renovovala.). Začalo sa tu dokonca vyberať aj vstupné. Tak sa Pravčická brána stala jednou z úplne prvých turistických atrakcií v Európe.

V minulosti ste sa mohli po skalnom oblúku prejsť ako po moste. V dôsledku veľkého počtu návštevníkov i poveternostných vplyvov sa však za tie roky stav prírodnej formácie výrazne zhoršil. Keď sa v roku 1982 objavili trhliny v dolnej časti, vstup na bránu sa zakázal. Aby sa unikátny morfologický monument zachoval aj pre ďalšie generácie, tento zákaz platí dodnes. Dokonca na oblúk nesmeli ani hrdinovia z filmu Narnia: Lev, šatník a čarodejnica (2005), hoci vo filme to tak vyzerá. Tieto scény boli však dorobené v štúdiu.

Ale pohľad spopod brány je tiež fascinujúci. Je tu niekoľko stolov a keď si dáte dúšok vychladenej kofoly, aj vy budete mať nádherný pocit zo zdravého pohybu na čerstvom vzduchu, ako aj z majestátnej prírody navôkol.

Prírodou a jej výtvormi sa môžete pokochať aj z niekoľkých vyhliadkových plošín. Výhľad je doširoka ďaleka, ale zrak vám aj tak – ako silný magnet – bude stále priťahovať Pravčická brána. Veď je to najväčšia prírodná skalná brána na európskej pevnine!

Pieskovcová brána má rozpätie 26,5 m, šírka oblúku je 7-8 metrov a výška klenby 16 metrov. Ojedinelý prírodný most fascinoval návštevníkov už v minulosti. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1410. V roku 1831 navštívil České Švajčiarsko aj slávny dánsky spisovateľ Hans Christian Andersen. Zmienil sa o tom vo svojich zápiskoch z ciest. O 20 rokov neskôr sa sem opäť vrátil.

O monumentálny skalný oblúk sa zaujímajú aj vedci, pozorujú ho a skúmajú. Oblúk sa im zdá príliš krehký a tenký na to, aby udržal svoju vlastnú váhu a aby dokázal odolávať zmenám vonkajšej teploty. V súčasnosti sa vedci prikláňajú k názoru, že bránu tvoria dve samostatné skaly.

Keď sme sa nasýtili tými krásnymi pohľadmi, rovnakou cestou sme sa vrátili naspäť.

Praktické informácie:

Webstránka: Pravčická brána

Otváracia doba:

28. marec – október: denne od 10.00 do 18.00 hod.

november – marec: piatok a víkendy od 10.00 do 16.00 hod.

Vstupný poplatok: dospelí 4 €, deti 1,50 €, študenti a dôchodcovia: 1,50 € (2024)

Aby ste sa vyhli čakaniu v rade, vstupenky si môžete objednať online: TU

Parkovacie možnosti: TU

Mapa – zdroj: https://pbrana.cz/

V Divokej rokline

Ďalšou atraktívnou destináciou v tejto časti Českého Švajčiarska je Edmundova roklina na riečke Kamenice. Edmund Clary-Aldringen investoval 17 tisíc zlatých a opäť si najal dvesto talianskych robotníkov na razenie tunelov a úpravu turistických chodníkov. Okrem toho nechal tiež na rieke postaviť nový brod a zaviedol plavby loďkami.

Počas našej návštevy bola ešte Edmundova roklina uzavretá kvôli následkom spomínaného veľkého požiaru. Mohli sme však navštíviť menšiu, ale tiež pôsobivú Divokú roklinu.

Vstup do rokliny je pri obci Mezná, pri penzióne Na vyhliadke. Smer vám ukáže aj tabuľa s veselými postavičkami, tešiacimi sa na plavbu loďkami medzi skalnými útesmi.

Čím nižšie sme schádzali, tým tu bolo tmavšie a chladnejšie. No ja som mala viac obavy z predstavy, že tadiaľto budem potom musieť šliapať aj späť nahor…

Potom sme už konečne uvideli rieku Kamenice. Prešli sme cez most a ďalej pokračovali pozdĺž brehu.

Obdivovali sme veľké balvany, mnohé obrastené machom, vytvárajúce všelijaké, niekedy aj trochu hrôzostrašné zoskupenia.

Táto prechádzka je určite veľmi príjemná v sparných letných dňoch, celý čas sa pohybujete v tieni. Tak aj v lete sa oplatí mať so sebou aspoň nejakú tenkú ľahkú bundu.

Naša sprievodkyňa nám ukázala aj zvláštne škvrny na skale na druhom brehu, ktoré údajne v noci fosforeskujú. Preto sa vraj kedysi ľudia báli schádzať dolu do rokliny, lebo si mysleli, že tie svetielka spôsobujú duchovia.

Na konci trasy bolo malé prístavisko, kde už na nás čakali loďky na krátku plavbu po rieke.

Ako som predpokladala, výšľap späť nahor k penziónu bol namáhavý, ale zvládla som to a potom sa už len tešila na wellness v kúpeľoch Teplice. Ale o tom až v ďalšom článku. 🙂

Mezná u Hřenska, Hřensko, okres Děčín, Ústecký kraj, Severozápad, Česko

Viac informácií: Soutěsky v Hřensku

Naša skupinka si spojila túru k Pravčickej bráne s návštevou rokliny – v pohode sme to zvládli v priebehu jedného dňa, ale myslím si, že ak si chcete viac vychutnať prírodu, vydať sa na dlhšie túry alebo navštíviť aj iné miesta, potom určite bude lepšie, prísť sem aspoň na predĺžený víkend.

Kde sa najesť:

Samozrejme, že sme po prvej túre boli hladní. Vybrali sme si Reštauráciu Kortus (aj hotel) v obci Vysoká Lípa s poctivou českou kuchyňou. Výber padol na hovädzí guláš. Hoci som vedela, že nás ešte čaká ďalšia túra do rokliny, neodolala som a objednala som si aj dezert. Zaujal ma totiž názov, aký som doposiaľ nikdy nepočula: Žahour. Boli to čerstvé čučoriedky zmiešané s kyslou smotanou, servírované s vanilkovou zmrzlinou a posypané pistáciami.