Sillian – atraktívna lyžovačka vo Východnom Tirolsku

Na mape Rakúska nájdete Sillian, malú dedinu s cca 2000 obyvateľmi, takmer na hraniciach s Talianskom. Ak sa sem vyberiete autom, z Bratislavy treba na cestu rátať dobrých 6 hodín, i keď prevažne po diaľniciach.

Hoci bol ešte len začiatok decembra, s pribúdajúcimi kilometrami pribúdalo aj bielych fľakov snehu. Dedina je roztiahnutá pozdĺž hlavnej cesty, dominujú jej dva kopce. Na tom v strede obce sa týči stredoveký hrad, či skôr pevnosť Heinfels, ktorý sa intenzívne rekonštruuje. Druhý kopec – Thurntaler má výšku 2407 m n.m. a poznajú ho mnohí, nielen miestni, milovníci lyžovania. Na jeho svahoch sa nachádzajú zjazdovky lyžiarskeho strediska Hochpustertal s celkovou plochou 110 hektárov.

Raj pre lyžiarov

Najprv sme museli navštíviť požičovňu lyžiarskych potrieb, ktorá je priamo pri dolnej stanici lanovky. Do počítača sme naťukali svoje údaje aj požiadavky, ktoré sa objavili na vytlačenom lístku, podľa ktorého sme potom obdržali celú výbavu. Musím povedať, že som si pripadala ako v nejakej luxusnej predajni obuvi, všetci nás tu veľmi ochotne obskakovali a trpezlivo prinášali ďalšie páry lyžiarok, až kým topánka sadla a nikde netlačila. Dokonca som mala dojem, že mi lyže, lyžiarky aj prilbu vybrali tak, aby spolu ladili aj farebne. 🙂

Okrem dvoch lanoviek stredisko disponuje dvomi kotvovými vlekmi, dvomi 4-sedačkami a jednou 6-sedačkou s vyhrievanými sedadlami a ochranným štítom pre prípad nepriaznivého počasia. Spočiatku som sa aj trochu bála, či sa v tej spleti značiek označujúcich náročnosť tratí budem vyznať, ale napokon sa mi to páčilo, že človek mohol vyskúšať viacero trás, kým si našiel tú svoju, ktorá mu najlepšie vyhovovala. Keďže som na lyžiach stála po viac ako 5-ročnej prestávke, bola som rada, že väčšinou sú tu zjazdovky strednej obtiažnosti. Samozrejme, že lyžiarski machri z našej skupinky fičali dolu kopcom po užších a strmejších trasách. Snowboardisti zas mohli vyskúšať zábavný úsek s vlnami, prekážkami a pod. Rodiny s deťmi alebo žiaci na lyžiarskom kurze mohli využiť ľahšie trate, deti špeciálne aj detský svet Bobo s detskými vlekmi. Všetky zjazdovky boli perfektne upravené. No a čo bolo najlepšie – bolo tu málo lyžiarov, takže nebolo treba čakať v rade na vleky a ani sa človek nemusel báť, že mu trasu budú neustále križovať iní lyžiari. Je síce fakt, že sme tu boli ešte pred začiatkom hlavnej sezóny, ktorá sa začína okolo Vianoc, ale myslím si, že tieto zjazdovky nie sú preplnené ani v inom období. Východné Tirolsko a jeho lyžiarske centrá nie sú ešte také známe ako iné rakúske tradičné, lyžiarske regióny.

Nielen v Silliane, ale celkovo až na 66 vlekoch a lanovkách vo Východnom Tirolsku a Korutánsku sa dá zakúpiť výhodný skipas „ski)hit“. Deti do 6 rokov lyžujú zadarmo, od 6 – 18 rokov majú 50%-nú zľavu. Aktuálne ceny nájdete: tu

Ak sa rozhodnete vyskúšať tento lyžiarsky terén, tak vám prajem, aby ste mali počasie ako na titulnej alebo nasledujúcej fotke. Keďže my sme takú krásnu modrú oblohu nemali, musela som si tieto dve fotky požičať od © www.schultz-ski.at.

Z kopca priamo do hotela

Hoci sme nemali počasie ako z pohľadnice, resp. Kaiserwetter („cisárske počasie“), ako hovoria Rakúšania, lyžovačka bola fajn. Zapožičanú lyžiarsku výstroj sme vrátili do požičovne (pozor, majú obedňajšiu prestávku) a zakývali sme lyžiarom, ktorí nasadali do svojich áut na parkovisku priamo pri nástupnej stanici lanovky.

Nám stačilo prejsť iba cez cestu. Náš hotel Dolomiten Residenz**** Sporthotel Sillian bol tak blízko, čo by aj snehovou guľou dohodil… Bola som tu už na začiatku leta, vtedy mi pobyt znepríjemňoval hluk z pomerne dosť frekventovanej cesty (aj v noci). Tento raz však moja izba nemala chybu!

Okná, ktoré sa zbiehali do trojuholníka, navádzali takú atmosféru, že som sa cítila skôr ako v podkroví nejakej rodinnej chaty, a nie ako v hotelovej izbe. Tento pocit umocňovali aj prírodné materiály a mnohé milé detaily: na stole miska s jabĺčkami, karafa s čistou horskou vodou zatvorená drevenou guľou, na posteli poskladané župany a na vešiaku zavesený ruksak, ak by som sa chcela vybrať na zimnú prechádzku…

Najviac sa mi však páčilo, že izby majú nielen vonkajšiu terasu, ale aj oddychový výklenok s krásnym výhľadom, kde človek môže relaxovať počas dňa (a nie iba v posteli).

Ak by vás prepadol hlad ešte počas lyžovačky, medzi 13. a 16. hodinou stačí zájsť do hotela, kde je pripravený ľahší obed – polievky, šaláty, aspoň jedno typické východotirolské teplé jedlo, ovocie a koláčiky.

Po lyžovačke dobre padne aj návšteva hotelového wellnessu. Oáza oddychu ponúka niekoľko sáun, bazén, oddychovú zónu, masáže a relaxačné procedúry na báze prírodných produktov.

A potom je na rade večera, ktorá určite uspokojí aj tých najnáročnejších gurmánov. Bohatý raňajkový bufet zas ponúka čerstvo upečený chlieb z pekárne v dedine, mlieko, vajcia a syry od miestnych farmárov a pod.

Priestranná vstupná hala mala tiež svoje čaro, najmä keď výzdoba pripomínala blížiace sa Vianoce, a lákala k príjemnému posedeniu pri pohári vína.

Viac informácií o hoteli: tu

Extra tipy:

1. prechádzka po dedine – malebný kostolík, drevený most, typické tirolské domy

2. Loacker – talianska firma, založená v roku 1925, vyrábajúca oblátky plnené krémom. Široký sortiment výrobkov a dobrá káva. Len nesmiete mať takú smolu ako my, keď bolo celý deň zatvorené kvôli inventúre. Keď sme chceli ochutnať vychýrené oblátky, tak sme museli zájsť do supermarketu blízko hotela a kúpiť ich tam.

3. vianočné trhy – špeciálnym bonusom nášho predvianočného pobytu bola návšteva vianočných trhov v neďalekom meste Lienz. Trhy sa konajú na hlavnom námestí, sú omnoho menšie než tie, na ktoré som zvyknutá vo Viedni, a práve preto príjemnejšie.

Skupinka detí práve spievala vianočné pesničky, zatiaľ čo dospelí posedávali v špeciálnych drevených búdkach, debatili alebo postávali okolo kovových mís, v ktorých horelo drevo, ruky si zohrievali nad plameňom alebo na hrnčeku s vareným vínom, punčom alebo miestnou špecialitou – horúcou jablčnou šťavou s pridaním alpského ginu Roter Turm, nazvanom podľa jedného kopca v neďalekých Dolomitoch. Každý zo siedmich stánkov s nápojmi mal svoju vlastnú farbu hrnčekov.

Väčší zhluk ľudí sa tlačil pri stánku s pečenými zemiakmi, zaliatymi omáčkou z kyslej smotany, s opraženou cibuľou a slaninkou. Ja som radšej ochutnala niečo, čo som dosiaľ ešte nejedla – sušené, údené mäso (Henkele) z kamzíka a jeleňa.

K ďalším tradičným produktom patrí aj tirolský medovník Lienzer Lebzelt, ktorý sa ešte stále vyrába podľa originálneho stredovekého receptu zo 17. storočia, je plnený brusnicovou marmeládou a jeho povrch je ozdobený marcipánovou vrstvou s vytlačeným vzorom.

Námestiu dominuje radnica Liebburg, ktorá vyzerá ako menší hrad so štyrmi vežami. V predvianočnom čase sa jej okná zmenia na adventný kalendár – každý deň sa otvorí jedno okienko a objaví sa v ňom maľba niektorého z miestnych umelcov. V priestoroch radnice sa konala aj výstava betlehemov, ktoré si v priebehu roka vyrobili členovia tunajšieho kreatívneho spolku. Ich umelecké dielka boli naozaj veľmi vydarené a zaujímavé. Niektoré mali kulisy pripomínajúce exotickú krajinu, ale väčšinou tu boli jasličky s podobnými domami, ako som videla pri prechádzke v dedine Sillian. V ich malých okienkach sa svietilo, palmy nahradili poskrúcané samorasty, k pastierom pribudli sedliaci a remeselníci, aj Jozef mal na sebe typickú zásteru, na povale sa sušili kukuričné šúľky a na horizonte sa týčili alpské štíty. A dokonca tu boli aj jasličky v tvare jaskyne so snehom a cencúľmi.