Na prechádzke po historickom centre Splitu

Split je druhé najväčšie mesto v Chorvátsku (180 tisíc obyvateľov), jeden z najdôležitejších prístavov krajiny. Jeho historické centrum určite stojí za návštevu, aspoň na pár hodín.

My sme našu prechádzku začali na trhovisku. Napriek tomu, že už bola neskorá jeseň – polovica novembra – na trhu to hralo všetkými farbami: jablká, granátové jablká, hrozno, figy či iné druhy ovocia. V ďalších stánkoch sa predávala zelenina, samozrejme, aj blitva (mangold) – zelené listy, veľmi obľúbené v chorvátskej kuchyni. V priľahlých malých obchodoch boli zas regále plné tradičných mäsových výrobkov, džemov, likérov, syrov a iných delikates. Trh pri východnej stene Diokleciánovho paláca je otvorený každý deň, ale v piatok a sobotu tu býva najrušnejšie.

Po pár metroch sme prišli k pobrežnej promenáde Riva. Veľké červené písmená SPLIT sú určite obľúbeným motívom na fotkách mnohých výletníkov. Ale asi nie každý si všimne aj kríky, rastúce obďaleč.

Aj v novembri sa na nich dalo nájsť ešte pár žltých kvietkov. Je to aspalathus a podľa jednej teórie vznikol názov mesta práve od tohto slova, pretože mesto bolo založené v 3. alebo 2. storočí p.n.l. ako grécka kolónia s názvom Aspalathos.

Obloha bola modrá ako z letnej pohľadnice. Ľudia posedávali na lavičkách pod palmami. Jediný rozdiel oproti letu bol v tom, že mali oblečené kabáty a že tu tých ľudí bolo málo. Niektorí si vychutnávali šálku kávy v kaviarničkách na promenáde. Zadnú kulisu týmto podnikom vytvárali takmer 2000 rokov staré múry bývalého cisárskeho paláca.

A práve táto monumentálna stavba bola cieľom našej prechádzky. Pretože keď hovoríme o historickom centre mesta Split, tak to je vlastne tento palác. Cisár Dioklecián (okolo 240-316) zhromaždil najlepších architektov a staviteľov svojej doby, aby mu tu na tomto mieste na brehu Jadranského mora, 6 km od Salony, vtedajšieho hlavného mesta provincie Dalmácia, postavili rezidenciu. Počas prechádzky sme sa stretli s viacerými vyobrazeniami jeho paláca, pre vás som vybrala tento obrázok.

Škoda, že sa nezachovali mená architektov, a tak nevieme, kto navrhol tento nový typ stavby, ktorá je kombináciou pevnosti a prepychovej cisárskej rezidencie. Starobylý palác mal tvar obdĺžnika, východná a západná stena mali dĺžku 215 metrov, severná – 175 a južná (na ktorú sme dívali z promenády) – 180 metrov. Stavba zaberala plochu 30 tisíc m², teda ako jedno malé mesto. Ako vidno na obrázku, palác mal pôvodne 16 veží, zachovali sa len tri. Keď bol Split pod benátskou nadvládou, veže sa rozobrali a ich kamenné bloky sa použili na stavbu palácov a kostolov v Benátkach.

Komplex bol rozdelený na dve časti. Severná časť paláca bola určená pre manufaktúry a na ubytovanie vojenského personálu a služobníctva, zatiaľ čo v južnej časti sa nachádzali obytné priestory cisára a objekty slúžiace na náboženské účely. Nielen tvar stavby, ale aj vnútorné usporiadanie (dve hlavné vertikálne ulice – cardo a decumanus) pripomínali vojenský tábor.

Do paláca viedli 4 vchody, tri z pevniny a jeden od mora. Kedysi tu nebola promenáda ako dnes, ale túto južnú časť obmývalo more. Tu sa nachádzala menšia Mosadzná brána. Na východnej stene bola Strieborná a na západnej Železná brána. Tak vstúpme aj my do vnútra jedného z najzachovalejších architektonických diel neskorej antiky.

Máte dve možnosti – buď prejdete rovno cez túto časť a vynoríte sa na vyššom poschodí alebo si kúpite vstupenku a prebádate aj toto prízemie – podrumi (doslovne pivnice) paláca. Určite odporúčam tú druhú možnosť. Jednak sa tu v horúcich letných dňoch môžete príjemne schladiť a jednak sa oboznámite s výsledkami vyše 50-ročného archeologického výskumu, ktorý poodhalil mnohé zaujímavé informácie o štruktúre stavby a jej využití nielen v časoch Diokleciána, ale aj v neskoršej dobe. A milovníci Hry o tróny sa potešia, že sa ocitnú v priestoroch, kde Daenerys Targaryen ubytovala svojich drakov.

Dokonalé stavebné prvky vás presvedčia o obdivuhodných skúsenostiach starých staviteľov. Ich mená sa nezachovali, ale na veľkých kamenných blokoch aj dnes nájdete nimi vyryté murárske značky (písmená gréckej abecedy, náboženské symboly a pod.). Veľké bloky do seba zapadajú ako kocky v počítačovej hre Tetris.

Priestory bývalého prízemia sú skutočne fascinujúce. Keďže na hornom poschodí splynuli zvyšky paláca s rozrastajúcim sa mestom, len tu si najlepšie uvedomíte gigantické rozmery a jasnejšie pochopíte pôdorys tejto cisárskej rezidencie. Palác bol postavený na svahovitom teréne. Tieto pivnice zvýšili južnú časť na rovnakú úroveň, ako je severná časť, a vytvorili konštrukčnú podporu, ktorá umožnila výstavbu cisárskych komnát na vyššom poschodí a zároveň poskytovala ochranu pred morskou vlhkosťou a spodnou vodou. Mimochodom, palác zásoboval pitnou vodou 9 km dlhý akvadukt, ktorého veľká časť sa využíva aj dnes.

Pozreli sme si aj sálu, kde Dioklecián usporadúval slávnostné hostiny. Našiel sa tu aj antický polkruhový stôl z drahého mramoru z Malej Ázie (dnes v Múzeu mesta Split). V niektorých miestnostiach sú vystavené zvyšky stĺpov, hlavice aj fragmenty zo 16 rôznych typov dekoratívnych kameňov, pochádzajúcich nielen z Malej Ázie, ale aj z Egypta a Grécka. Najvzácnejší bol červený “cisársky” porfýr z Egypta. Z tohto kameňa bol pravdepodobne zhotovený aj Diokleciánov sarkofág.

Prechádzali sme sa po tých obrovských klenutých sálach a miestnostiach s podpernými pylónmi, obdivovali sme toto majstrovské staviteľské dielo a v duchu sme sa pýtali: ako je možné, že sa to všetko zachovalo v takom perfektnom stave? Je to paradox, ale vďačíme za to neskorším generáciám obyvateľov paláca a ich nedbalému prístupu k odpadkom… Keď Avari a Slovania okolo roku 650 zničili neďaleké mesto Salona, jeho obyvatelia utiekli a našli útočisko v hradbách bývalého Diokleciánovho paláca. Tak sa na hornom poschodí začal rozvíjať nový mestský život a všetko nepotrebné alebo použité sa odhadzovalo dolu do prízemia. Od 7. do 16. storočia sa odpadom zaplnili tieto priestory až po samý okraj, a tak sa vlastne takmer neporušené zachovali do dnešných čias. Po prvýkrát sem prenikli cez jedno okno archeológovia v roku 1956. Z 28 vzájomne prepojených sál potom vyčistili 25.

Bývalé horné poschodie je ukážkou toho, ako sa zachovalé zvyšky rímskeho paláca v priebehu storočí spojili so stavbami stredoveku a nasledujúcich architektonických štýlov. Dnes sú tu kaviarne, galérie, obchodíky, pekárne a jednom z gotických palácov z 15. storočia aj Múzeum mesta Split.

Vestibul bol na začiatku chodby, ktorá viedla do obytnej časti paláca. Kruhová sieň s priemerom 12 m má výbornú akustiku, tak sa nečudujte, ak tu uvidíte klapa-chór predvádzať tradičnú dalmatínsku formu spevu.

Z vestibulu sme sa dostali na námestie Peristyl, ktoré poznajú hádam všetci návštevníci Splitu. V lete býva plné turistov, teraz bolo takmer ľudoprázdne. Odtiaľto sa cisár Dioklecián prihováral k obyvateľom druhej časti svojho paláca. Námestie po stranách ohraničujú korintské stĺpy (niektoré dovezené z Egypta), spojené oblúkmi. Dioklecián si z Egypta nechal priniesť aj 12 sfíng, najzachovalejšia (z obdobia vlády faraóna Tutmosa III.) sa nachádza na tomto námestí.

Zastavili sme sa aj pri chráme zasvätenom Jupiterovi, hlavnému božstvu starých Rimanov. Dioklecián sa považoval za jeho dediča na zemi. Jupiterov chrám bol postavený na konci 3. storočia, ale neskôr v ranom stredoveku bol premenený na krstiteľnicu, zasvätenú sv. Jánovi Krstiteľovi. Stavba má krásne zdobený portál a pred vchodom je ďalšia sfinga z čiernej žuly, ale bez hlavy.

Na námestí Peristyl nájdete aj turistické infocentrum, kde si môžete kúpiť lístky do katedrály (5 €) a do zvonice (7 €). Dioklecián bol prvý rímsky cisár, ktorý sa rozhodol abdikovať (v roku 305). Dôchodok si chcel užívať vo svojej novej rezidencii v Dalmácii. Aj keď ho znovu požiadali, aby sa vrátil na trón, odmietol a uprednostnil pokoj a prácu vo svojej záhrade. Aj dnes sa používa jeho fráza “pestovanie mojej kapusty” na ilustráciu kontrastu medzi vznešenosťou moci a jednoduchými pôžitkami pokojného života. Prečo si pre svoju rezidenciu vybral toto miesto? Pravdepodobne pochádzal z blízkeho okolia (Salona), more poskytovalo dobrú obranu a cisárovi vyhovovala aj tunajšia klíma. Strávil tu ešte desať rokov.

Pravdepodobne sa nevenoval veľmi svojej rodine, lebo jeho manželka Priska ostala žiť s dcérou v Nikomédii. Napriek tomu ho veľmi zasiahla správa o ich zavraždení v roku 316, prestal jesť a hovorí sa, že ešte v tom istom roku zomrel od hladu a smútku. Pochovaný bol v mauzóleu vo svojej rezidencii. Smrťou cisára sa však život v paláci neskončil. Ako som spomínala, nasťahovali sa sem noví obyvatelia a viaceré budovy prispôsobili svojim potrebám. Jupiterov chrám premenili na krstiteľnicu a Diokleciánovo mauzóleum na katedrálu (vedľa veže vpravo), ktorá sa tak stala najstaršou do dnes používanou katedrálou na svete!

Je iróniou osudu, že z miesta posledného odpočinku nemilosrdného prenasledovateľa kresťanov sa stal kostol sv. Domnia, prvého biskupa zo Salony, ktorý zomrel mučeníckou smrťou za vlády Diokleciána… Je to monumentálna stavba s osemhranným exteriérom a kruhovým pôdorysom.

Len málo prvkov ostalo z pôvodného interiéru. Sochy pohanských bohov a cisárov nahradili oltáre so svätcami a anjelmi. Nevie sa ani, kde skončil Diokleciánov sarkofág. Všimnite si aspoň reliéfový pás pod stropom s loveckými scénami. Malé postavičky s krídlami naháňajú diviaka (alebo leva?).

Šesťhranná kazateľnica z 13. storočia je zhotovená zo vzácneho zeleného a červeného porfýru a je možné, že je to kameň zo zničeného sarkofágu. Kazateľnica bola postavená na šiestich nádherných mramorových stĺpoch, každý má inú hlavicu.

A nezabudnite si všimnúť krásne vchodové dvere z orechového dreva, do ktorých miestny majster Andrija Buvina v roku 1214 vyrezal 28 scén zo života Krista.

Zvonica – symbol mesta – bola postavená neskôr. Výstavba trvala extrémne dlho – od 13. do 16. storočia, preto tu vidno prvky románskej aj gotickej architektúry. Mňa však fascinovalo niečo iné – ako veža zapasovala do starobylého komplexu. Mala som dojem, že tu stála od samého začiatku!

Krásne počasie zaručovalo aj krásny výhľad. Veža je vysoká 60 metrov. Neodolala som a po 180 schodoch som vystúpila na vrch, no musím povedať, že v prvej časti sú schody veľmi nepohodlné a namáhavé, lebo sú vysoké.

Výhľad bol vskutku nádherný. Mala som pod sebou červené strechy mesta, ale aj múry starobylého paláca – historické centrum Splitu, ktoré bolo v roku 1979 zapísané do Zoznamu UNESCO.

Na južnej strane sa mi zas otvoril pohľad na more, na ktoré hádzalo novembrové slnko svoje zlatisté odlesky.

Potom sme sa ešte poprechádzali po zvyšných častiach palácového komplexu, zakaždým nás prekvapil nejaký pekne upravený vnútorný dvor, záhradka, stredoveký palác alebo námestie.

Ak sa budete tadiaľto prechádzať aj vy, všimnite si aspoň palác Ciprianis-Benedetti zo 14. storočia, na ktorom sa dajú ešte stále rozoznať erby oboch rodín, jeden reliéf so sv. Antonom Pustovníkom a druhý reliéf s Adamom a Evou.

Pomaly sme sa blížili ku koncovému bodu rímskeho carda (dnes Diokleciánova ulica). Brána v tejto (severnej) stene sa nazýva Zlatá a slúžila výlučne pre cisára. Cez túto bránu vkročil 1. júna 305 Dioklecián do svojej novej rezidencie (aby tu pestoval svoje kapusty 🙂 ). Aj dnes vidno, že brána bola bohato zdobená. Slnečné svetlo aj teraz vnútro brány sfarbovalo do zlatista.

Za Zlatou bránou nájdete ešte jednu slávnu pamiatku mesta Split. Je to takmer 8 metrov vysoká bronzová socha Grgura (Gregora) Ninského od medzinárodne uznávaného chorvátskeho sochára Ivana Meštrovića. Pôvodne stála na námestí Peristyl, ale cez vojnu ju demontovali. Potom bola znovu postavená na tomto mieste. Biskup Gregor Ninský bol hlavný zástanca staroslovienskeho jazyka a hlaholiky. Ten jeho nie príliš prívetivý výraz tváre už poznám, lebo podobnú, ale o niečo menšiu sochu daroval Meštrović aj mestu Varaždín. Aj v Splite má socha vyleštený palec na nohe. Tak aj vy sa potom nezabudnite dotknúť tohto palca – snáď vám to splní želanie alebo prinesie šťastie.

Po výdatnej prechádzke dobre padlo malé občerstvenie v El Telegrafo Empanadas na ulici Marina Držića, kde sa nám už ráno podarilo zaparkovať auto.

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri