Džípom z Funchalu na severné pobrežie
Madeira 3

Tak ako mnohí návštevníci Madeiry, aj my sme boli ubytovaní vo Funchale a odtiaľ sme podnikali výlety po ostrove. Ostrov má dĺžku 57 km a šírku 22 km, za jeden deň ho môžete obísť celý, pričom vás určite prekvapí tá koncentrácia rôznorodosti – strmé hory a útesy, terasovité polia a vinohrady, exotické záhrady, tmavomodrý Atlantik… Cesty sú dobré, ale niekedy veľmi úzke. 🙂

A treba sa pripraviť aj na to, že kým ostrov obídete, môžu sa – okrem sneženia – vystriedať všetky ročné obdobia. Zatiaľ čo juh je teplejší a suchší, dažďové oblaky Atlantiku sa držia na centrálnom pohorí a vylievajú sa takmer každý deň. Sever ostrova je preto chladnejší a vlhkejší, ale aj omnoho zelenší.

Na letisku vo Funchale ponúkajú viaceré firmy autá na prenájom. Aj my sme absolvovali niekoľko výletov v prenajatom aute. Ale jeden deň sme využili aj ponuku na organizovaný celodenný výlet. Džípom sme sa spolu s naším sprievodcom Victorom odviezli z Funchalu na severné pobrežie. Kontakty na obe firmy nájdete v záverečnej časti článku.

Najprv cesta, z otvorenej časti často lemovaná cimburím, viedla cez malebné dedinky na južnom pobreží, ktoré je hustejšie osídlené. Kedysi bola doprava k nim možná len po mori, dnes sú domy postavené vysoko na zelených svahoch a medzi nimi vedú cesty – i keď fakt úzke.

Až do 300 metrov n.m. sa tu všade pestujú banány. Všetko sa robí ručne, staré listy sa používajú ako hnojivo. Madeirčania majú čerstvé banány po celý rok.

Câmara de Lobos

Prvou zastávkou na našom výlete bolo mestečko Câmara de Lobos, cca 7 km od Funchalu, jedno z najstarších sídiel na Madeire. João Gonçalvesa Zarco, považovaný za znovuobjaviteľa Madeiry, si ho v roku 1420 vybral pre miesto svojho pobytu i zásobovací prístav.

Vtedy tu v jaskyniach žili celé kolónie tuleňov, = lobos marinos po portugalsky, a tak miesto dostalo názov Câmara de Lobos (Komora tuleňov). Dnes ich už ale nájdete len v chránenom území Ilhas Desertas.

Biele domy s červenými strechami a banánové plantáže dominujú na svahu nad poloblúkovým zálivom, orámovaným lávovými skalami, ktoré trčia do tmavomodrého mora ako čierne jazyky.

Už v 20. storočí sem prichádzali na výlety nóbl hostia z luxusných hotelov vo Funchale. Dnes sem vedie z hlavného mesta pešia promenáda popri pobreží. Idylická scenéria učarovala v roku 1950 aj Winstonovi Churchillovi, a to natoľko, že ju namaľoval aj na plátno! Churchilla v pozícii maliara, samozrejme aj s jeho obľúbenou cigarou, sme našli na nábreží, ale inak sa s jeho menom stretnete na každom rohu, pretože veľa objektov sa tu dnes volá podľa neho.

Câmara de Lobos bola pôvodne rybárska dedina. Aj dnes tu žije veľa rybárov, ktorí sa v noci vydávajú na lov pozoruhodnej ryby – stuhochvosta čierneho, po portugalsky espada. Je to ryba, ktorú musíte určite na Madeire ochutnať! Len ako sa vraví – najprv ochutnajte a až potom sa choďte na trh pozrieť, ako vyzerá. Espada žije vo veľkej hĺbke až do 1500 metrov, má dlhé telo – 1,5 m, ostré zuby a veľké oči. Vyzerá naozaj odpudzujúco, ale na tanieri chutí vynikajúco. A aby sa uspokojili mlsné jazyky domácich obyvateľov aj zahraničných turistov, rybári z Câmary de Lobos v noci naťahujú niekoľko sto metrov dlhé lano, na ktorom je pripevnených až do 150 háčikov! A že je dopyt po tejto rybe naozaj veľký, dokazuje fakt, že sa jej ročne vyloví 2-3,5 tisíc ton!

V Câmare de Lobos sa každý rok koná aj festival Festa do Peixe Espada Preto. Ešte tu všade visela zaujímavá, veselá pestrofarebná dekorácia – vyrobená zo starých rybárskych sietí, plastových debničiek na ryby, vrchnáčikov z fliaš, z plechoviek a iných druhotných materiálov.

Ulice krášlili aj najrozličnejšie vtipné portréty slávnej ryby. Zaujímavé je, že sa vlastne ani nevie, akú farbu naozaj v tých hlbinách espada má. Pretože až pri vylovení sa jej koža bez šupín zmení na čiernu.

Ale inak bol v tunajších uliciach pokoj a lenivá atmosféra. Prišli sme sem doobeda, rybári už svoju prácu skončili, tak posedávali v malých baroch, hrali karty alebo domino. Prázdne člny sa hojdali na hladine. Na jednom z barov visela na fasáde veľká drevená dvojitá habarka, ktorá sa používa na prípravu špeciálneho nápoja poncha. Za jeho objav sa vraj tiež zaslúžili tunajší rybári. Keď bola v noci na mori zima, zahrievali sa týmto teplým nápojom, vyrobeným z madeirského bieleho rumu, medu a citrónovej šťavy.

Tak sme ešte rýchlo nakukli do kaplnky Nossa Senhora de Conceicao (Nepoškvrneného počatia Panny Márie). Pôvodná stavba bola pravdepodobne ešte z obdobia prvého osídlenia, ale v 18. storočí bola kompletne prestavaná. Sem sa vždy chodili rybári pomodliť pred tým, ako vyplávali na more, a aj potom po návrate na pevninu. Oltár zdobia pozlátené drevorezby, ale zaujímavých je aj 17 malieb, znázorňujúcich nielen biblické výjavy, ale aj život na mori a scény zo života pátra Pedra Goncalvesa Telma, patróna rybárov.

Cabo Girão

Ďalšou zastávkou bol najvyšší útes na Madeire, jeden z najvyšších v Európe – Cabo Girão – 580 metrov n.m. V roku 2012 bola otvorená veľká vyhliadková terasa, ktorá ponúka nielen fantastický výhľad do šírej diaľky, ale vďaka sklenenej podlahe aj strmý pohľad dolu.

Silné slnko prepaľovalo pohľad naľavo, kde sa črtala panoráma hlavného mesta.

Zato pohľad na druhú stranu bol veľmi pôsobivý – tmavomodrá farba oceánu ostro kontrastovala so zeleňou exotickej vegetácie a hnedou farbou políčok na samom dne pod nami. Už si len ťažko môžeme predstaviť, ako farmári každý deň zliezali dolu k svojmu fliačiku úrodnej pôdy a po práci sa potom zase štverali naspäť nahor.

Od roku 2003 farmárom uľahčuje prístup lanovka (západne od Cabo Girão) Teleférico do Rancho, hoci dnes slúži viac turistom.

Za vstup na vyhliadkovú terasu sa platí malý poplatok (2 € v roku 2023), pre deti do 12 rokov je vstup voľný. Cabo Girão je jednou z najobľúbenejších turistických atraktivít na Madeire. V areáli sú aj obchody so suvenírmi a parkovisko. Otvorené je každý deň od 8.00 do 20.00 hod.

Naša džípová túra pokračovala ďalej cez vnútrozemie. Je tu vybudovaných niekoľko tunelov, čo cestu podstatne skrátilo. Najdlhší tunel (3,1 km) je pod priesmykom Encumeada. Keď z neho vyjdete von, tak už ste vlastne na severe ostrova. Spoznáte to aj podľa toho, že ste prišli do najzelenšej zóny Madeiry. Všade navôkol sú zalesnené kopce a vrchy, je tu hlavne veľa pínií a vavrínových stromov. Na úbočiach sú roztrúsené malé usadlosti a horizontálne vinohrady.

São Vicente

Údolie São Vicente bolo pre mňa jednou z najmalebnejších častí Madeiry. Dominuje mu biela veža na jednom z kopcov, viditeľná zo všetkých strán. Je to Kaplnka našej Pani Fatimskej (Capelinha de Nossa Senhora de Fatima).

O návšteve tohto miesta si môžete prečítať viac v samostatnom článku: Ochutnávka vína v São Vicente

Za São Vicente máte dve možnosti. Ak sa vydáte vľavo, serpentíny a krásne výhľady na modrý oceán a čierne skaly vás dovedú až do Porto Moniz. Po ceste máte niekoľko možností na kúpanie.

Je to úžasné miesto s prírodnými bazénmi tvorenými sopečnými skalami. Morská voda sa do nich prevaľuje cez skalné bariéry. Súčasťou bazénov je aj bar, šatne, detské ihrisko, stanica prvej pomoci, plavčíci a za poplatok sú k dispozícii aj slnečníky a lehátka.

Bazény sú v prevádzke celoročne, otvorené v zime od 9.00 do 17.00 hod. a v lete od 9.00 do 19.00 hod. Za vstup sa platí poplatok – 3 € (v roku 2023), deti do 3 rokov majú vstup zadarmo.

Na našom džípovom výlete sme však mali iný program, a preto sme odbočili doprava. Najprv sme sa zastavili pri Calhau de São Jorge, kde sa rieka vlieva do mora. Nadýchali sme sa slaného morského vzduchu a chvíľu pozorovali zopár odvážlivcov, ktorí si toto miesto vybrali na slnenie a kúpanie. Potom sme pokračovali do Santany.

Santana

Musím sa priznať, že Santana bola pre mňa (našťastie jediným) sklamaním. Na všetkých prospektoch z Madeiry uvidíte typické domy, ktorých slamené strechy siahajú až po zem. Myslela som si, že tu teda bude pol dediny alebo aspoň celá jedna ulica s takýmito úhľadnými domčekmi, perfektne natretými bielou, červenou a modrou farbou.

Naozaj, kedysi bolo takmer sto takýchto domov (Casas do Colmo) v okolí Santany. V 16. storočí v nich našli ubytovanie prisťahovalci zo severného Portugalska, keď ich tu najali ako nádenníkov. Drevený malý dom v tvare A, postavený z dreva a so slamenou strechou, bol síce účinnou ochranou pred nepriaznivým počasím, ale veľa komfortu vnútri nebolo. Priestor na prízemí malý, vonkajšie schodište na poschodie, varilo sa vonku… Navyše, každých pár rokov bolo treba vymieňať strechu, čo dnes nie je lacná záležitosť. Ľudia si stavajú pohodlnejšie obydlia, tradičných domov ubúda. Niektoré sa zmenili na šopy, slamené strechy sa vymenili za plechové…

Turistická atrakcia z prospektov, to je vlastne len pár domov s peknými záhradkami okolo radnice. V jednom sa nachádza tkáčska dielňa, v druhom obchod, v treťom kvetinárstvo a v štvrtom turistické centrum (v nedeľu zatvorené). Ak sa chcete pri domčeku odfotiť, musíte si počkať, kým vám miesto uvoľnia ďalší návštevníci, ktorí si tu tiež robia selfíčka…

A tak radšej rýchlo nasadnúť do džípu a pokračovať k našej poslednej zastávke.

Porto da Cruz

Keď tu pristáli prví moreplavci, tak tu pre ľahšiu orientáciu postavili veľký kríž. Počas prvého osídľovania tu vznikol ochranný prístav, pomenovaný podľa kríža – Porto da Cruz. Do mora tu ústia viaceré potoky, na ich brehoch sa už po celé storočia pestuje cukrová trstina. Bol to Henrich Moreplavec, veľký podporovateľ portugalských objaviteľských expedícií, ktorý rozhodol o pestovaní tejto plodiny na Madeire. Ostrov mal k tomu veľmi dobré podmienky. V roku 1500 bola Madeira najväčším vývozcom cukru na svete! Tento cukor, považovaný za vysoko kvalitný a preto nazývaný „biele zlato“, flámski obchodníci dokonca vymieňali za umelecké diela svojich majstrov.

V druhej polovici 16. storočia však začal pokles produkcie, jednak trstinu postihli choroby a zároveň zosilnela konkurencia z nových produkčných území. Miestne cukrovary postupne zanikali. Dnes sa trstina stále pestuje na 172 hektároch (z celkovej rozlohy ostrova 741 km²), ale vyrába sa z nej prvotriedny rum (Aguardente) a med.

Jednou z najstarších výrobní rumu je Engenhos do Norte z roku 1927 v obci Porto da Cruz. Spoznáte ju už z diaľky vďaka vysokému komínu.

Je to posledná fabrika v Európe, kde sa ešte stále používajú parné stroje. Pracujú ale len 3-5 mesiacov v roku, takže sme si žiaľ počas našej návštevy nemohli vypočuť ich rytmickú melódiu a ani z komína nevychádzala sladkastá vôňa. Po zvyšný čas roka slúžia tieto priestory ako múzeum.

Pozreli sme si parný kotol, do ktorého sa prikladá drevo a zomletá trstina. Kotol vyrába paru na pohon mlecích strojov. Na 1 liter 50%-ného rumu treba 12 kg trstiny. Používajú sa 4 odrody trstiny: canica, fialová, ružovkasto-zelená a žltá.

Sú tu aj staré váhy, medené nádoby, dubové sudy a iné historické objekty.

V areáli sa nachádza aj obchod a špeciálna miestnosť na ochutnávku rôznych rumov, nápoja poncha, ale aj ďalšej madeirskej špeciality – bolo de mel – tmavohnedého medového koláča, do ktorého sa pridáva trstinový med.

Konajú sa tu aj školenia Masterclass pre Madeira rum.

Medzi ocenenými produktmi sa chvália najmä týmito značkami: Agricultural Rum of Madeira: „BURANCE“, „970 6-ročná rezerva“, „980“ a „NORTH“.

Viac informácií: Engenhos do Norte

Praktické informácie:

Výlet džípom na severné pobrežie sme absolvovali s firmou Discovery Island, ktorá ponúka aj všetky typy outdoorových aktivít. Spoločnosť má trénovaných vodičov a vozidlá ideálne pre takéto túry k najkrajším a najatraktívnejším miestam na ostrove. Náš šofér Victor bol veľmi zdvorilý a bol nielen dobrý šofér, ale aj sprievodca s výbornými znalosťami o Madeire.

Ak si radšej chcete auto prenajať, tak odporúčam firmu MadeiraRent. Auto bolo veľmi dobré, jazdilo spoľahlivo. Firma má kanceláriu na letisku vo Funchale. Auto sme si bez komplikácií vyzdvihli a zase vrátili priamo na letisku.

Viac informácií o Madeire: Visit Madeira

PREČÍTAJTE SI TIEŽ:

* Záhrady a parky

* Ochutnávka vína v Quinta do Barbusano

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri