Camino Lebaniego – malebná pútnická trasa v Kantábrii

V predchádzajúcom článku Camino del Norte sme putovali po Severnej ceste (do Santiaga de Compostela). Teraz sa spolu vydáme na druhú malebnú cestu v Kantábrii – cez región Liébana. Tu sa obyvatelia v prvom rade cítia ako lebaniego, potom ako cantabro (kantabrijci) a až potom ako Španieli. Aj pútnická cesta dostala názov podľa regiónu: Camino Lebaniego (71,73 km). Od Severnej cesty sa oddeľuje v Muñorrodero, 12 km od mestečka San Vicente de la Barquera, stáča sa do vnútrozemia smerom k národnému parku Picos de Europa.

„Cruceros“ sú pútnici kríža. Pútnici totiž nenavštevujú len miesta s hrobmi svätcov, ale práve do Kantábrie prichádzajú tiež, aby sa poklonili Svätému krížu (Lignum Crucis) v kláštore Santo Toribio de Liebana. Cestu im vyznačujú červené značky v tvare kríža.

CAMINO LEBANIEGO

Jednou z počiatočných častí Camino Lebaniego je trasa vedúca popri rieke Nansa (cca 8 km). Je to starý priechod, ktorý ešte v minulosti vytvorili rybári, ktorí sem prichádzali loviť pstruhy a lososy. Preto sa nazýva aj Rybárska trasa a aj ja som si ju prešla pešo.

Trasa vedie po lesnej cestičke, drevených mostíkoch i vytesaných kamenných schodoch. Je to príjemná, nenáročná prechádzka lesíkom a lúkami, trasa je tiež vyznačená červenými značkami s krížom.

Ale aj keď som sa ďalej viezla autom, stále bolo čo obdivovať. Za okienkom sa striedali pohľady na malé dedinky učupené pod horskými masívmi, ale aj rokliny lemované kolmými skalnými stenami.

Jedným z najimpozantnejších a najfotogenickejších je určite vrch Peña Ventosa.

Aj malým mestečkám a dedinám dominovali staré kostoly ako napríklad Kostol sv. Juliany z konca 12. storočia na začiatku obce Lafuente – s dvomi zvonmi zavesenými vo výklenkoch. Mimochodom, z Kantábrie pochádzali nielen vychýrení kamenári a drevorezbári, ktorí vyzdobovali tie najlepšie katedrály, ale aj výrobcovia zvonov. Dnes ostali už len dve dielne.

Avšak návštevníkov tejto časti Kantábrie neočakávajú len nádherné krajinné scenérie, prírodné poklady sa tu ukrývajú aj pod zemou. Určite odporúčam navštíviť jaskyňu El Soplao s fantastickou kvapľovou dekoráciou s množstvom heliktitov – všelijako pokrivených kvapľov, vyrastajúcich vodorovne do všetkých strán. Viac v článku: El Soplao

Ďalšie miesto, ktoré sa na ceste Camino Lebaniego oplatí vidieť, je vyhliadka Mirador Santa Catalina vo výške 760 m. Jednotlivé pásy horských masívov sa v najrozličnejších modrých odtieňoch pred vami vlnia ako oceán.

Človek tu stojí v nemom úžase a pokore – ako pútnik sa skláňa pred veľkolepým dielom Stvoriteľa alebo ako turista jednoducho obdivuje majestátnosť prírody. Členité svahy vápencových hôr pokrývajú dubové a bukové lesy. V jaskyniach hniezdia orly a supy. A naozaj, v jednom momente vyleteli do tejto úchvatnej scenérie celé kŕdle, vtáci zamávali svojimi veľkými krídlami a potom sa len tak vznešene vznášali nad tou krásou, až mi bolo ľúto, že nemôžem letieť s nimi…

V blízkom lesíku neďaleko vyhliadky sa ukrývajú figúry rôznych kantábrijských magických bytostí, je to tzv. Mytologický chodník (3 km), ale myslím si, že je vhodnejší pre domáce rodiny s deťmi, nakoľko väčšina informačných tabúľ je len v španielčine. Omnoho zaujímavejšia v tomto regióne je výroba syrov, ktoré dozrievajú v tunajších vápencových jaskyniach. My sme navštívili syráreň (queseria) Rio Corvera v dedine Bejes. Viac sa o tomto výrobnom postupe dozviete v mojom článku Kde dozrievajú syry, v ktorom sa môžete pozrieť aj do vnútra takejto jaskyne.

Ďalšia etapa vedie z mesta Cade do Cabañes. Pri obci Lebeña na rieke Deva, obklopenej vysokými vápencovými horami, nájdete jeden z historických klenotov Kantábrie – zaujímavý pre pútnikov aj ostatných cestovateľov. Santa María Lebeña je predrománsky kamenný trojloďový kostol v mozarabskom štýle (Mozarabi boli kresťania ovplyvnení kultúrou islamu). Tento štýl sa nazýva aj „art of re-population“ (umenie znovuosídľovania), pretože tieto oblasti – počas bojov medzi kresťanmi a moslimami v stredoveku zdevastované a vyľudnené – boli potom neskôr znovu osídľované kresťanmi.

Kostol nechal v 10. storočí postaviť gróf Alfonso de Liebana spolu so svojou manželkou Justou a zasvätili ho siedmim patrónom. Presný dátum výstavby (medzi 924 a 959) sa síce nezachoval, ale keďže v severnom Španielsku je tradíciou pri založení nového kostola vysadiť tis, výstavba sa odhaduje podľa veku tisa a olivovníka, rastúcimi pred kostolom. Tieto stromy zároveň symbolizujú manželský zväzok medzi Kantábriou (tis) a Andalúziou (olivovník).

Kostol Santa María Lebeña je ale spojený aj s ďalšími záhadami a príbehmi. Je to prvý kostol v Španielsku, kde sa ako stavebné prvky použili podkovité oblúky, ktoré spočívajú na mohutných pilieroch (môžete si vyskúšať – okolo stredného stĺpa sa zmestia štyri osoby). Monolitické stĺpy nesú korintské hlavice.

Centrálnou figúrou na hlavnom oltári je dojčiaca Madona. V roku 1993 ju niekto ukradol, biskup objednal novú kópiu, ale o osem rokov neskôr sa našla originálna socha vo východnej časti Španielska.

Dosť tajuplná je aj veľká kamenná doska. V minulosti kňaz pri omši vystupoval k oltáru po jednom kamennom schode. Nikto vtedy netušil, že to nie je len taký hocijaký schodík… Keď sa v roku 1973 rozhodli schod odstrániť, ukázalo sa, že na tej doske sú vyryté zvláštne symboly – v strede veľké slnečné koleso a po stranách tri kruhy, do ktorých sú vpísané kvetinové motívy a vlnovky. Predpokladá sa, že ide o predkresťanské symboly. Gótske? Keltské? Otázky, na ktoré neexistuje zatiaľ jednoznačná odpoveď.

Pozoruhodné sú aj motívy slnka a rozety na konzolách pod strechou, na ktorých spočívajú odkvapy. Zvonica bola postavená až v 20. storočí ako samostatne stojaca stavba, aby nenarušila túto jedinečnú historickú pamiatku, takmer celú zachovanú v pôvodnom stave.

Ďalšia ochutnávka syrov bola v obci Pendes. Musím sa priznať, že som hádam ešte nikdy nezažila taký silný pocit déjà vu ako tu. Ako by som tu už niekedy bola. Všetko mi bolo dôverne známe: kamenné domy s bielym orámovaním okolo okien, strapce zeleného hrozna visiace zo striešky, vysoké žlté kvety divozelu, dozrievajúce ostružiny, jašterička vyhrievajúca sa na kameni… Všetko toto mi pripomenulo dediny v pohorí Rodopi v Bulharsku, kde sme po celé roky zvykli tráviť v lete niekoľko týždňov…

Z rozjímania ma vyrušilo auto. Prišiel majiteľ quesarie Pedro. Bol totálnym protikladom pokojného Ernesta z Güemes (predchádzajúci článok). Pedro stále niečo vymýšľa a zveľaďuje. A rozpráva tak rýchlo, že občas aj moja španielska sprievodkyňa mala problém mu rozumieť. Pedro neustále pobehoval, oduševnene vysvetľoval, najprv doniesol krabicu plnú prospektov o Camino Lebaniego, potom zas vlastnoručne vyrobenú mapu okolia.

Potom nás Pedro zobral na čistinku s tisícročnými gaštanmi, kde inicioval postavenie studne s pitnou vodou a hojdačkami. Aj teraz tu pár pútnikov oddychovalo v tieni starých stromov. Niektoré stromy boli už vyschnuté, iné ešte sviežo zelené. Nad neďalekou stráňou začal krúžiť kŕdeľ supov… A ozaj, vedeli ste, že niektoré časti filmu o Heidi z roku 2015 sa nenakrúcali vo Švajčiarsku, ale práve tu? Môžete trikrát hádať, kto z domácich sa vtedy o všetko staral…

Nasledujúcou zastávkou na mojej ceste bolo Potes. Je to hlavné mesto regiónu Liebana, ale je to malé mestečko (1500 obyvateľov), do ktorého sa zamilujete na prvý pohľad. Stretávajú sa tu až štyri údolia a rieky Deva a Quiviesa, ktoré mestom pretekajú, tu vytvárajú romantické zákutia.

Je tu niekoľko historických budov: gotický kostol San Vicente – vlastne sú to dva chrámy, jeden postavený v 14. a druhý v 19. storočí, s krásnymi oltárnymi obrazmi a ďalšími maľbami, starý dominikánsky kláštor, ale predovšetkým neprehliadnuteľná veža Torre del Infandato – obrovský kváder s malými oknami, cimburím a rohovými vežičkami – zo 14. storočia. V minulosti slúžila aj ako väzenie, dnes je tu radnica a výstavná sieň.

Mestečko sa pýši aj niekoľkými mostami, najkrajší je San Cayetano s polkruhovým oblúkom, postavený medzi 13. a 15. storočím. Z rovnakého obdobia je aj druhý, o niečo vyšší most La Cárcel.

Staré mesto počas Španielskej občianskej vojny zničil požiar, ale znovu ho postavili. Ak sa sem raz dostanete, tak ani nemusíte podrobne skúmať jeho pamiatky, ale určite sa poprechádzajte po jeho dláždených uliciach, objavte pôvabné štvrte a kľudne sa aj trochu straťte v tom labyrinte uličiek a nechajte sa unášať nezameniteľnou atmosférou ako aj lahodnou vôňou z tunajších tavern, barov a reštaurácií.

Srdce mesta pulzuje na námestí Plaza del Capitán Palacios, ale zabočte aj do ktorejkoľvek bočnej uličky. Všade nájdete krásne panské kamenné domy, niektoré omietnuté na bielo, s typickými drevenými balkónmi a rozkvitnutými pestrými kvetmi.

Reprezentatívne rezidencie s erbami na fasádach si podobne ako v iných kantábrijských mestách postavili úspešní emigranti (Indianos), ktorí nadobudli svoje bohatstvo za oceánom v Novom svete.

Štrbiny medzi niektorými domami sú úzke, niekde sú domy prepojené, inde je priestor otvorený a odkrýva pohľad na neďaleké majestátne vrchy.

A nezabudnite tiež ochutnať tunajšie špeciality – vynikajúce cocido lebaniego – jednoduché jedlo s dlhou prípravou. Je to tanier plný cíceru a kapusty a na tom položené chorizo klobásky, hurky, hovädzie a kozľacie mäsko. A k tomu si treba objednať orujo – tradičný destilovaný likér zo zvyškov z výroby vína.

Keď pripadne 16. apríl na nedeľu, v Kantábrii sa vyhlasuje Svätý rok. Prečo je práve tento dátum taký dôležitý? 16. apríl je sviatkom sv. Turibia (Toribio), zakladateľa kláštora nesúceho jeho meno: Monasterio Santo Toribio de Liébana, cieľ cruceros-pútnikov. Spolu s Rímom, Jeruzalemom, Santiagom de Compostela a Caravaca de la Cruz patrí k najdôležitejším pútnickým centrám v kresťanstve.

Fanúšikovia talianskeho spisovateľa Umberta Eca a jeho sfilmovaného románu Meno ruže určite vedia, že napínavý a mystický príbeh jeho knihy vychádza z tzv. Beatovho Komentára k apokalypse. Autorom tohto diela z 8. storočia je španielsky mních Beatus z Liébany. Jeho texty sa zachovali v bohato ilustrovaných vydaniach z 10. – 13. storočia, zobrazujúcich výjavy z biblickej apokalypsy. Počiatky kláštora Santo Toribio siahajú až do 6. storočia a bolo to práve tu, kde mních Beatus písal svoje diela.

Beatus ako aj zakladateľ kláštora Turibius sú medzi 15 svätcami z Liébany, ktorých bronzové sošky od sochára Pereda de la Reguera zdobia Bránu odpustenia gotického kostola, ktorý je od roku 1256 súčasťou kláštorného komplexu. Keď sv. Turibius z Astorgy podnikol púť do Svätej zeme, vzal so sebou do katedrály vo svojom rodnom meste aj vzácnu relikviu – časť Kristovho kríža, ktorý našla sv. Helena, matka cisára Konštantína, v Jeruzaleme. Keď v roku 711 napadli moslimovia Španielsko, relikvia bola spolu s pozostatkami sv. Turibia bezpečne ukrytá v údolí Liébana. Neskôr boli obe pamiatky prenesené do tohto kláštora. Odvtedy takmer každý pútnik, kráčajúci po Severnej ceste do Santiaga, si v Liébane urobil odbočku a červené značky ho doviedli do kláštora, kde sa poklonil relikvii z Kristovho kríža – Lignum Crucis.

©Camino Lebaniego Foundation/Natalia Magdalena

Podľa záznamov benediktínskeho kronikára pátra Sandovala sa jedná o kus dreva z ľavého ramena kríža, ktorý bol rozrezaný a zložený do tvaru kríža (dĺžka 63,5 cm, šírka 39,3 cm a hrúbka 38 mm), pričom ostal neporušený otvor, kde bola pribitá Ježišova ruka. Tím vedcov z Lesníckeho výskumného ústavu v Madride v roku 1958 potvrdil, že drevo pochádza zo stredomorského cyprusu, hojne rozšíreného v Palestíne, a že je staré viac ako 2000 rokov. Tento najväčší fragment Pravého kríža je uložený v umelecky vypracovanom relikviári z pozláteného striebra v tvare kríža, vyrobenom v dielni vo Valladolid v roku 1679. Nachádza sa v kaplnke Capilla del Lignum Crucis v štýle koloniálneho baroka, na stavbu ktorej prispeli bohatí Indianos.

Pápež Július II. udelil kláštoru 23. septembra 1512 prostredníctvom apoštolskej buly privilégium sláviť Svätý rok. V tomto roku 2023 pripadne 16. apríl opäť na nedeľu. Bude to Svätý rok, už 74. v poradí. Začne sa o 11. hodine tradičnými tromi údermi strieborným kladivom. Brána odpustenia ostane otvorená až do 16. apríla 2024. Tisíce pútnikov sem budú prichádzať, aby prešli Bránou a vymodlili si odpustenie svojich hriechov.

Ja som kláštor navštívila v období pandémie, keď tu bolo len málo ľudí. Proticovidové opatrenia nedovoľovali prísť blízko ku krížu, ani sa ho dotknúť ani pobozkať. Ale to mi vôbec nevadilo. Verím, že sa staré kostoly stavali na miestach so zvláštnou, silne vyžarujúcou energiou. Na lavici v takmer prázdnej kaplnke ma premohol ten krásno-smutný pocit, na ktorý čakám pri každej svojej ceste. Keď som smutná z toho, že niečo končí, ale zároveň veľmi šťastná a vďačná za všetko, čo som mohla vidieť a zažiť. Navyše, na tomto mieste som zrazu cítila, akoby tu so mnou boli všetci moji milovaní, ktorých som už stratila. V tom momente som vedela, že som tu za nich a pre nich…

Na rozlúčku som dostala pečiatku kláštora do môjho zápisníka. Pútnici obdržia aj certifikát o absolvovaní pútnickej cesty. Ak sa ju aj vy rozhodnete absolvovať, viac informácií získate na webstránke (s prekladom do iného jazyka): https://www.caminolebaniego.com/

Počas mojej cesty som si pozrela aj ubytovňu pre pútnikov v obci Cicera – ubytovanie pre 22 osôb, jednoduché železné poschodové postele, ale nová kúpeľňa so sprchou, ako aj modernejšiu ubytovňu Horizontes v dedine Cabañes – 54 lôžok, s možnosťou doobjednania raňajok alebo večere, k dispozícii je aj extra kuchyňa, ak by si hostia chceli sami variť. Bonusom je nádherný výhľad.

Ďalšie možnosti ubytovania pre pútnikov nájdete tu: Hostely na Camino Lebaniego

Pre tých, čo si chcú dopriať luxus, odporúčam kúpeľný hotel La Hermida, kde si môžete vychutnať horúce pramene (60°C) vychádzajúce z útrob zeme. Ale dá sa sem prísť aj len tak a okúpať sa v horúcej vode priamo pod mostom, ktorý vedie k hotelu.

A Pedrovu syráreň nájdete na stránke: quesaria pendes

Po celej trase sú okrem značiek aj tabule s mapkami a informáciami o zaujímavých miestach a pamiatkach v okolí v španielčine a angličtine.

Takisto sa môžete stretnúť aj s tabuľou, ktorá vás informuje o možnostiach wi-fi.

Ak sa rozhodnete od kláštora pokračovať ďalej do Santiaga, máte dve možnosti: môžete sa vrátiť na Severnú cestu Camino del Norte alebo sa pripojiť na Francúzsku cestu Camino Frances.