Banská Štiavnica – nával romantiky a nostalgie

Banská Štiavnica je moje rodné mesto. Hoci som mala len jeden rok, keď sme sa odsťahovali, vždy to vo mne vyvolá zvláštny pocit, keď sa niekde spomenie meno tohto mesta. Azda preto, že Banská Štiavnica je naozaj výnimočné mesto.

Človek zrazu nechce byť sám, aby sa mohol podeliť so svojimi malými i väčšími objavmi v tajných kútoch mesta či na fasádach domov, alebo proste len tak – so svojimi pocitmi, ktoré vás pri prechádzkach mestom prepadnú. Preto je lepšie, ak sa tu človek neprechádza sám, najlepšie vo dvojici, lebo tak ľahšie spracuje ten nával nostalgie a romantiky, ktorý – či chcete alebo nechcete – v tomto meste hrozí každému.

Legenda hovorí, že sa raz pred jedným miestnym pastierom kráv mihli dve jašteričky, ktorých chrbty sa blyšťali zlatým a strieborným práškom. Pastier skočil za nimi, aby sa presvedčil, čo je to za čudo, ale vrtké jašterice rýchlo zmizli v štrbine pod skalou. Pastier kameň odvalil a našiel zlato. Tak sa vraj začal príbeh slávneho baníckeho mesta, kedysi jedného z najvýznamnejších v celom Uhorsku. A tie dve jašterice sa dostali aj na jeho erb.

Každý dom na námestí je iný. Nechali si ich postaviť najbohatší obyvatelia mesta – ťažiari. Ešte aj dnes viaceré domy nosia meno podľa svojich niekdajších majiteľov. V stredoveku sa priamo tu dobývala ruda, kto by to povedal, že tieto domy s krásnymi fasádami majú vo svojej zadnej časti vchod do banskej štôlne?! Domy sú nalepené ku svahu, keď do nich vkročíte z námestia, tak prídete na prízemie, ale ak vojdete zo zadnej ulice, tak sa ocitnete priamo na prvom alebo druhom poschodí! Keď ťažba ustala, vyhĺbené šachty poslúžili ako prírodné chladničky alebo sa v nich skladovalo víno.

Pokračujte ďalej po námestí. Stojí tu aj Evanjelické lýceum, kedysi škola zvučného mena, na ktorej študovali viaceré významné osobnosti, hlavne spisovatelia a básnici, medzi nimi Andrej Sládkovič (ešte budeme o ňom počuť), Sándor Petöfi, Ján Palárik či Pavol Dobšinský.

Kráčajte ďalej a vnútro sa vám začne zvierať pri pohľade na domy, ktoré tu postojačky zomierajú. Fasádu, na ktorej sa dajú ešte tušiť ozdobné ornamenty, teraz „krášli“ iba výstražná tabuľa so zákazom vstupu a s upozornením, aby sa tu radšej neparkovali autá.

Chyťte svojho priateľa/priateľku za ruku, spomeňte si na slávny hit „I want to hold your hand“. Možno sa vám pritom vybaví obrázok štyroch bláznivých chalanov, plných mladistvého elánu a spontánnosti. Akoby chceli z tých fotografií vyskočiť…

Dezo bol prvým oficiálnym fotografom skupiny Beatles, ale pred jeho objektív sa dostali aj iné tváre svetového šoubiznisu 60. a 70. rokov. Škoda, že okrem tabule nič viac v dome nepripomína nášho slávneho svetobežníka. Aj v tomto dome je priamy vchod do štôlne. Keď sme tam nazreli, bola tam len prázdna tma a jeden netopier, ktorému sa určite nepáčilo, že ho počas jeho denného spánku vyrušuje skupinka ľudí s nejakými malými, blikajúcimi krabičkami…

Otočte sa a pomaly sa vracajte pozdĺž námestia. Ešte raz si obzrite tie domy, boli viackrát prestavané podľa toho, aký stavebný štýl bol práve v móde. Kedysi tu bolo veľmi rušno, svoje stánky tu rozkladali pravidelne trhovníci.

Celému námestiu dominuje morový stĺp z ružového ryolitu. V roku 1710 zasiahla mesto morová epidémia, ktorá mala na svedomí 5000 obetí – polovicu obyvateľov mesta! Žiaden div, že sa ľudia upierali s prosbami o pomoc k nebesiam. Keď sa ich utrpenie konečne skončilo, z vďaky nechali postaviť tento stĺp ako symbol nového začiatku. Ako symbol viery, nádeje a lásky.

Všimnite si na stĺpe aj erb Banskej Štiavnice (jašterice), ale aj Habsburských krajín a Bratskej pokladnice. Soche Panny Márie robia spoločnosť anjeli a ďalší svätci a patróni baníkov. Posvätenia stĺpa sa v roku 1764 zúčastnili dvaja synovia Márie Terézie: Jozef II. a Leopold I.

Rímsko-katolícky kostol v neskorogotickom štýle bol postavený okolo roku 1490. Domáci ho volali slovenský, lebo aj v minulosti tu farár kázal po slovensky. V meste je totiž aj tzv. nemecký kostol, kam chodila hlavne nemecká elita mesta. Keďže sme pre našu dcéru vybrali meno Katarína, pre kostoly tejto svätice mám slabosť a vždy ma zaujíma aj interiér. Za vstup sa platí symbolický poplatok. Otváracie hodiny a viac info: tu

Ak ste prišli do Štiavnice vo dvojici, ako som vám odporučila na začiatku tohto článku, potom bezpodmienečne musíte navštíviť neďaleký Dom Maríny Pischlovej.

Z okien tohto domu vyzerala Marína svoju lásku – chudobného študentíka Sládkoviča, keď sa ponáhľal do školy. Profesori Evanjelického lýcea, kde študoval, ho odporučili do bohatej rodiny Pischlovcov, aby doučoval mladších súrodencov Maríny.

Aby ste sa stali členom Klubu, musíte zaplatiť jednorázový vstupný poplatok a odpovedať na otázku: Čo je to láska? Ktovie, ako by odpovedala Marína. Sládkovič pokračoval v štúdiách na univerzite v Halle, keď sa lúčili, za posledné peniaze jej kúpil strieborný prstienok a ona mu darovala zlatý… Marína na neho čakala, ale mala už 25 rokov, a tak jej mama našla bohatého ženícha – pernikára a voskára Juraja Gerzsöa. Osud k Maríne nebol naklonený. Manžel zomrel, aj deti, dokonca aj vnúčatá, prežil len syn Karol. Posledné roky už len sedávala pri okne, plietla ponožky a možno pri tom dúfala, že zase uvidí po kammenej dlažbe kráčať svoju lásku. Keď potom pri jednej prechádzke spadla do jazera Klinger, miestni ju odsúdili, že chcela spáchať samovraždu, vyhlásili ju za nesvojprávnu a zabavili jej majetok. Na jej pohreb prišiel aj syn Karol z Viedne, na druhý deň odišiel do ich domu a zastrelil sa… Marína je pochovaná v rodinnom hrobe na cintoríne pri Klopačke.

Až po vydaní Tolerančného patentu v roku 1781 si aj evanjelici smeli v Banskej Štiavnici postaviť kostol, museli to ale stihnúť za tri roky, využiť pritom priestor po starom drevenom kostole medzi domami (preto elipsovitý pôdorys) a stavba nesmela mať vežu, iba kupolu. Otváracie hodiny a viac info: tu

Práve v tomto kostole v druhej lavici vľavo na kraji sedával aj Andrej Sládkovič. A práve tu sa vydávala jeho láska Marína. Zo svojich svadobných šiat zo zlato-zeleného brokátu z Janova nechala potom zhotoviť návleky na oltár a kostolu venovala dva strieborné svietniky. O rok neskôr bol v tomto kostole Sládkovič vysvätený za evanjelického farára, odišiel do Hrochote a neskôr si založil rodinu. Keď sa vrátil do Štiavnice, vyhľadal Marínu, aby si vrátili prstienky. Tak sa skončila veľká love-story. Ale báseň ostala…

Je to štiavnická radnica a na tej veži sú hodiny, ktoré vás môžu pomýliť – veľká ručička totiž ukazuje hodiny a malá minúty. Prečo to tak je? Niektorí tvrdia, že tak rozhodli radniční páni podľa toho, že hodina je dlhšia ako minúta, a preto by mala mať aj dlhšiu ručičku…

Však to aj bol prvý kostol v meste, postavený v 13. storočí ako románska bazilika. V 16. storočí, keď lesk zlata a striebra zo štiavnických baní začal veľmi zaujímať dobyvačných Turkov, bolo treba posilniť obranyschopnosť mesta, a tak bola stavba prebudovaná na pevnosť. Dnes sa jej hovorí Starý zámok – to preto, lebo mesto má aj Nový zámok, ale ten si necháme na budúcu návštevu. Je tu umiestnená expozícia Slovenského banského múzea. Viac info: tu

Hoci jej baroková fasáda pripomína skôr romantickú stavbu, brána bola tiež súčasťou protitureckého opevnenia. Bolo ich viac, ale ostala len táto jedna, možno preto, že práve touto bránou vkročil do mesta cisár František Štefan Lotrinský počas svojej návštevy v roku 1751.

Až sa budete vracať do centra, skúste bránku bývalého hostela (v čase mojej návštevy bola budova opustená, brána bola zahačkaná drôtom, ktorý sa dal rozmotať). Práve odtiaľto je totiž jeden z najkrajších výhľadov na mesto.

Aká DNA sa namiešala v obyvateľoch tohto mesta? Koncom 18. storočia spolu s poddanskými dedinami to bolo druhé najväčšie sídlo na Slovensku! Vďaka ťažbe drahých kovov sem prichádzali banícki špecialisti zo Saska a Tirolska, bane vlastnili Nemci, v baniach pracovali Slováci, ale zaoberali sa aj remeslom. Študenti na tunajších školách boli hlavne nemeckej a maďarskej národnosti. Luteráni, katolíci, Židia…

Kamkoľvek sa pohnete, vždy sa z niektorého pohľadu zrazu objaví kopec s dvomi vežičkami. Ten kopec sa volá Ostrý – Scharffenberg. Je to pozostatok búrlivého geologického obdobia minulosti Štiavnických vrchov, strmý zvyšok stuhnutého lávového stĺpa.

Je to takmer pravda, pretože so zásadnou rekonštrukciou kalvárie sa začalo až v roku 2008 po tom, ako sa rok pred tým dostala medzi sto najohrozenejších historických pamiatok na svete! Sakrálny komplex kalvárie vznikol v rokoch 1744 – 1751 z iniciatívy jezuitského pátra Františka Pergera. Po 200 rokov bol vyhľadávaných pútnickým miestom, ale komunisti neradi videli zhromažďujúcich sa veriacich, púte zakázali a objekt začal chátrať. Čo nezničil zub času, to dovŕšili vandali a zlodeji. O rekonštrukcii sa viac dozviete v návštevníckom centre pri dolnom kostole a tiež tu. Nezabudnite si obuť pohodlné topánky, to vlastne platí na celú Štiavnicu!!! Výstup nie je namáhavý, viac sa nachodíte, kým vôbec prídete z centra mesta pod kopec, treba na to rátať 30 – 40 minút (lepšie je ísť autom alebo si odchytiť taxík).

Ale teraz je čas posilniť sa aspoň dobrou kávičkou. Vráťte sa do centra, na ulicu Andreja Kmeťa. Pozdĺž jednej jej strany sa tiahne vyvýšená terasa pre chodcov, tzv. trotuár, celý lemovaný obchodíkmi a kaviarničkami, každý interiér je inak napáditý.

Je to tichá ulica neďaleko Trojičného námestia, z ktorej sa môžete kochať pohľadom na historické centrum a svahy okolitých kopcov. Ulicu lemujú krásne meštianske domy, kde kedysi bývali banícki dôstojníci, notári, obchodníci aj profesori tunajšej Baníckej akadémie. Poprechádzajte sa alebo si poseďte na múriku. Romantika je tu zaručená.

Yeah, you got that somethin‘
I think you’ll understand
When I say that somethin‘
I want to hold your hand

Poteším sa, ak vás tento článok inšpiroval k návšteve Banskej Štiavnice a budete ho zdieľať ďalej. V Štiavnici je toho samozrejme omnoho viac, ešte sa sem určite – aj na blogu – vrátime!

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri

Slovakia

969 01 Banská Štiavnica, Slovakia

Slovakia