Hercegovina – miesta, ktoré sa oplatí vidieť

Drvivá väčšina turistov opustí na jeden deň svoju pláž pri Jadrane a vyberie sa na jednodňový výlet do Mostaru. A hoci je Mostar – označovaný za hlavné mesto Hercegoviny – naozaj výnimočným mestom, určite aj iné miesta v tomto regióne stoja za návštevu. Veď vzdialenosti nie sú veľké a cesty dobré. Mestečká s kamennými domami, úrodné políčka, celé lány slnečníc (mimochodom, tento kvet sa povie suncokret, pretože sa krúti za slnkom), tabakové plantáže, vinohrady… Cesta často lemuje tok rieky Neretvy, pred či pod vami sa odkrývajú nádherné scenérie, ktorým dominuje smaragdová farba tejto rieky. Až keď precestujete kus tejto krajiny, pochopíte, aká je mnohoraká – nielen čo sa týka jej prírodného rázu, ale aj obyvateľstva. Na malom kúsku zeme je tu sústredených niekoľko etník, relígií a národností. Preto vás ani neprekvapí, keď sú zrazu ponad cestu naťahané šnúry s chorvátskymi zástavami s červeno-bielym šachovnicovým vzorom a inde zase zbadáte nápisy napísané nielen latinkou, ale aj azbukou… a keď niektorý z tých dvoch nápisov je zaškrtaný alebo zastriekaný sprayom, tak to tiež o niečom hovorí…

Ak sa vydáte na cestu a budete čerpať benzín na niektorej pumpe, všimnite si, že tu majú vždy aj stojan s nápisom ZRAK, pretože tak sa povie vzduch, ale možno je to aj malé napomenutie, aby sme si pretreli poriadne zrak, aby nám po ceste nič neuniklo…

Blagaj – malé mestečko, len 12 km južne od Mostaru. Keďže som v Blagaji bývala, k hlavnej pozoruhodnosti tohto miesta som sa vypravila pešo. Príjemná prechádzka – podvečer, keď už doznieva páľava horúceho dňa, vedie popri tunajšej Cárskej mešite (Careva džamija) zo 17. storočia a malom moslimskom cintoríne s typickými náhrobkami, ktoré sa nazývajú nišani.

Minuli sme aj niekoľko typických kamenných domov, ktoré približujú osmanskú kultúru bývania. V záhradách dozrievali granátové jablká a citrusové plody. Po Karadžoz-Begovom moste s piatimi oblúkmi sme prekročili rieku Buna. Už v časoch Juhoslávie bolo toto miesto obľúbeným výletným cieľom obyvateľov Mostaru, nachádzal sa tu aj známy camping. Dnes tu na okraji cesty parkujú autá hlavne z Turecka, ale nájdu sa aj poľské, české a maďarské značky. Keď zakloníme hlavu, na vrchole kopca Hum uvidíme zvyšky stredovekej pevnosti Stjepan grad. Na brehu rieky posedávajú domáci i návštevníci zo zahraničia v reštaurácii a možno si práve pochutnávajú na čerstvých pstruhoch vylovených z rieky. Pretože aj keď sa reštaurácia volá Hladovina, neznamená to, že tu nechajú hostí hladovať, ale že si posedia v príjemnom chládku. Koniec našej prechádzky je vlastne začiatok, lebo je to prameň rieky Buna, ktorá vyteká z jaskyne pod obrovským bralom, na ktoré sa zlietajú stovky vtákov, hlavne holubov, ale nie je zriedkavosťou, keď sem zaletí aj orol. Podľa legendy žil v jaskyni drak, ktorému sa každý rok musela obetovať jedna dievčina. Keď prišla na rad mladá krásavica, do ktorej sa zaľúbil princ, tento draka zabil a dievčinu si vzal za ženu. Ale neviem, na strope jaskyne viselo nad hladinou niečo podozrivé, vyzeralo to ako špička chvosta a ešte sa to aj hýbalo…

Radšej sme sa rozhodli pre návštevu dervišského kláštora Derviška Tekija, ktorý je akoby nalepený na úpätí skalného brala. Bol postavený na mieste bogomilskej svätyne na prelome 15. a 16. storočia v tzv. tureckom barokovom štýle. Tu žili vyznávači sufizmu a vykonávali svoje náboženské ríty.

Na svoju dobu mal naozaj luxusné vybavenie, bol tu mlyn, turecký kúpeľ, podlahové vykurovanie. Dnes je tu múzeum. Pred vstupom dovnútra sa treba vyzuť, ženy dostanú šatky na hlavu a aj zavinovacie sukne, aby si mohli zakryť kolená a členky. Sukne obdržia aj muži, pokiaľ majú na sebe krátke nohavice.Počitelj je malebné mestečko na ľavom brehu Neretvy, 30 km južne od Mostaru, s pevnosťou bosnianskeho kráľa Tvrtka I. z roku 1383 postavenou na strmom vápencovom brale, ktorú vidno už z cesty. S jej výstavbou pomohla aj slobodná kupecká republika Ragusa (Dubrovník), ktorá preplavila loďami po Neretve stavebný materiál, zaplatila časť nákladov a poskytla aj svojho staviteľského odborníka Paskoje Miličevića. Po osem rokov odtiaľto odrážali turecké útoky, no v roku 1471 po krátkom obliehaní Turci pevnosť predsalen dobyli. Významné strategické miesto im umožňovalo kontrolu nad celým regiónom, posilnili preto múry, postavili ešte jednu vežu a umiestnili sem 500 vojakov. Na päť rokov prevzali mesto Benátčania, ale potom sa opäť dostalo do rúk Turkom.

Koniec Osmanskej ríše znamenal stratu strategickej pozície. Z úpadku sa Počitelj vyhrabal až v 60. rokoch, keď sem prišli umelci, remeselníci a architekti z celej bývalej Juhoslávie, aby sa podielali na reštauračných prácach s cieľom zachovať originálny, orientálny vzhľad mestečka. Tak tu vznikla jedna z najvýznamnejších umeleckých kolónií v celej juhovýchodnej Európe.

Dnes je hlavným lákadlom pevnosť, ale aj Šišman-Ibrahim-Paša-mešita, obytné domy, turecký kúpeľ, zvonica sahat-kula (ale bez zvonu, pretože ho v roku 1917 Rakúšania roztavili na muníciu) či islamská škola medresa. Aj toto mestečko kruto poznačila Bosnianska vojna, keď chorvátske jednotky odvliekli moslimských obyvateľov do koncetračného tábora a zničili všetky osmanské stavby. Mešitu chceli napríklad vyhodiť celú do povetria, minaret a strecha kupoly sa pritom zrútili. V roku 1996 zaradil World Monuments Fund Počitelj medzi sto najohrozenejších svetových pamiatok. Všetko sa muselo znovuvybudovať a projekt vlastne ešte stále pokračuje. Úlomky zo stavieb sú ako nemí svedkovia pohnutej doby navŕšené na jednom mieste neďaleko mešity.

Podobne ako Blagaj, aj Počitelj je na predbežnom zozname pamiatok UNESCO.V skulinách starých stavieb si dnes stavajú svoje hniezda lastovičky a na okraji chodníka v tieni historických múrov vysedávajú dedinčanky núkajúce čerstvé ovocie a oriešky, úhľadne zabalené do papierových kornútikov.

Žitomisliči je názov malej dedinky so srbsko-ortodoxným Kláštorom sv. zvestovania. Bol postavený v roku 1566, teda ešte v osmanskom období.

Mnísi sa venovali prepisovaniu cirkevných textov a starostlivosti o vzácne, staré ikony. Až do 2. svetovej vojny. Vtedy kláštor vyrabovali a podpálili chorvátski ultranacionálni ustašovci, ktorí povraždili aj vyše 500 Srbov z okolia, vrátane mníchov. Ako by to nestačilo, ich telá nahádzali do jaskyne Golubinka a vchod zabetónovali. Až v roku 1989 mohli byť telesné pozostatky patrične pochované. Nuž, územie Hercegoviny je plné podobných smutných príbehov. A to ešte prišla Bosnianska vojna v 90. rokoch, keď obnovený kláštor opäť vypálili chorvátske jednotky, ešte aj jeho ruiny vyhodili do vzduchu a celé okolie zamínovali.

So znovupostavením kláštora sa mohlo začať až v roku 2002, keď boli míny odstránené. Viete si predstaviť, že ešte aj dnes sa v Bosne a Hercegovine nachádza viac ako 100 tisíc mín? Nebezpečné miesta sú označené tabuľami a na ich územie platí prísny zákaz vstupu. Odmínovanie by sa malo ukončiť v roku 2019. Ak vás zaujíma aktuálna situácia, informácie v anglickom jazyku nájdete tu.

Po cestách naprieč Hercegovinou často uvidíte tabakové polia a vinohrady. Tabak sa už dnes pestuje len pre domácu spotrebu, veľká tabaková továreň v Mostare bola počas Bosnianskej vojny zničená. Fajčiť je dovolené takmer všade.

Vinárstvo zaznamenalo veľký rozkvet v časoch Rakúska-Uhorska. Mladí vinári sa chodili zaúčať do Dolnorakúskej vinárskej školy v Klosterneuburgu a nové kultivačné techniky potom prinášali so sebou do svojho kraja. Dnes sa víno vyváža až do Brazílie, najznámejšie vína sú Blatina a Žilavka. Najviac vinohradov nájdete v okolí mesta Čitluk. V roku 2007 sa uviedol do života projekt Vinska cesta, viac informácií v anglickom jazyku nájdete tu.

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri

Súvisiace príspevky (vrátane info o ubytovaní v Blagaji):

12 podnetov pre návštevu Mostaru

Bosnia and Herzegovina