V modernej dobe je to jednoduché. Stačí zájsť do ZOO (pričom zoologické záhrady nájdeme hádam v každom veľkom meste) a tam sa pozrieť na slony aj iné zvieratá, ktoré voľne nežijú v našich zemepisných šírkach. A v súčasnosti, ak sa nám nechce, tak vlastne ani nemusíme vytiahnuť päty z domu, lebo všetko nájdeme na internete. Ale aké možnosti mali ľudia pred 500 rokmi?
Živý slon v Európe v 16. storočí – to bola ešte stále veľká rarita. Ak niekto tohto sivého obra vlastnil, dokazovalo to jeho bohatstvo i moc. A tak sa stal slon skvelým diplomatickým darom! Aj prvý slon, ktorý sa dostal do Viedne, bol takýmto darčekom. V roku 1551 ho dostal cisár Maximilián II. od svojho švagra, španielskeho kráľa Filipa II. Pôvodne bol tento slon majetkom portugalského kráľovského domu – Katarína Habsburská, manželka portugalského kráľa, mala záľubu v exotických zvieratách, a tak jej tohto slona daroval Bhuvaneka Bahu II., kráľ z Kotte (kráľovská ríša na území dnešnej Srí Lanky).
Samozrejme, že zviera po ceste vzbudzovalo značnú pozornosť, jeho príchod do Viedne – 7. mája 1552 – sa podobal triumfálnemu návratu z úspešnej bojovej výpravy. Túto vzrušujúcu udalosť zobrazuje aj obrázok z knihy Moritza Bermanna o staroviedenských historkách a povestiach z roku 1888.
Okrem toho existuje aj jedna pekná legenda. Keď slon kráčal po ulici Graben, jednej matke sa z rúk vyšmykla päťročná dcérka a spadla k velikánskych sloním nohám. Celý dav zmeravel hrôzou. Ale múdry slon neublížil dieťaťu, naopak – chobotom opísal oblúk, potom ním opatrne zodvihol dievčatko a podal ho chvejúcej sa matke. Na pamiatku tejto príhody nechal majiteľ domu na tejto ulici pripevniť na svoj dom pieskovcový reliéf s kolosálnym obrazom slona (na obrázku vpravo), ktorý údajne zasponzoroval otec dievčatka. V roku 1727 bol reliéf už natoľko zvetraný, že ho museli odstrániť, a keď sa v roku 1866 skrášľoval Graben, tzv. Elefantenhaus bol zbúraný.
Lenže jedna vec je slona vlastniť, a druhá – vedieť sa o neho starať. Chudák slon zdochol ani nie po dvoch rokoch v decembri 1553. Mal len 13 rokov, pričom slony sa bežne dožívajú 60 – 70 rokov.
Druhý slon sa vo Viedni objavil až o desať rokov neskôr – v roku 1563, opäť to bol dar od španielskeho kráľa. O jeho putovaní na viedenský dvor existuje viacero záznamov. V auguste slona nalodili aj s jeho mahutom v niektorom severošpanielskom prístave. V septembri dorazil do Antverp. Okolo slona sa vždy zhrčili davy ľudí, niektorí obrovské zviera iba so strachom zvedavo pozorovali, tí odvážnejší sa ho aj dotýkali, alebo ho dokonca poťahovali za chvost. Slon pokračoval na ceste do Bruselu, v októbri ho mohli obdivovať obyvatelia Kolína nad Rýnom a 27. novembra ho prijal Maximilián II. v Olomouci. Škoda, že tento slon neprišiel o niečo skôr. Maximilán II. bol prvým panovníkom, ktorý bol korunovaný za uhorského kráľa v Dóme sv. Martina v Prešporku. Keby bol slon prišiel o rok skôr, mohol vystupovať počas korunovačných slávností a aj Prešporčania by tak mali šancu uvidieť toto zviera naživo. Maximilián totiž rád využíval svoj nový dar pri rôznych oficiálnych príležitostiach. Napríklad v Prahe 26. februára 1570 v rámci zásnub svojej obľúbenej dcéry Anny s Filipom II. Španielskym. Slávnosti trvali niekoľko dní. Vyvrcholením bol okázalý sprievod, ktorý mal na starosti milánsky maliar Giuseppe Arcimboldo. Je veľmi pravdepodobné, že práve tento slon poslúžil ako predloha pre jeho obraz Zem (dnes v súkromnej zbierke Liechtensteinovcov).

Existuje len jediné vyobrazenie druhého „viedenského“ slona. V auguste 1571 sa konala vo Viedni svadba Karola II. Františka Štajerského s Máriou Annou Bavorskou. Organizáciu slávnosti zverili opäť Arcimboldovi spolu s talianskym umelcom Jacopom Stradom. V Stradovej pozostalosti sa našla aj táto perokresba, na ktorej je dopísaná poznámka jeho syna: Takto bol vystrojený slon podľa návrhu môjho otca na svadbu arcivojvodu Karola.
Tento slon pobýval až do svojho skonu v roku 1577 v cisárkej menažérii v Kaiserebersdorfe, ktorú nechal cisár Maximilián II. vybudovať práve preto, aby mal slon adekvátne obydlie.
Prešlo takmer 200 rokov, kým sa vo Viedni objavil ďalší, v poradí tretí slon. V colnom protokole z Aschachu sa spomína jeho preprava po Dunaji. Do Viedne prišiel tento slon 20. júna 1771 spolu s ďalšími exotickými zvieratmi a opäť spôsobil v meste ošiaľ. Čoskoro sa stal miláčikom Viedenčanov. Kŕmili ho chlebom, ryžou a mrkvou, jeho pobyt ročne stál 1800 guldenov (ročný plat vyššieho úradníka bol 400 guldenov!). 10. októbra 1784 priniesli viedenské noviny na titulnej strane správu o jeho smrti (po dlhej, neznámej chorobe). Celé mesto smútilo. Slon bol potom pod dohľadom profesora anatómie vypchatý a umiestnený do prírodovedného kabinetu.
Ďalšie dva slony (medzi nimi po prvý raz aj ženský exemplár) kúpil v roku 1799 cisár František I. Rakúsky za 30000 guldenov od Antonia Alpiho, majiteľa menažérie, s ktorou putoval po Európe a predvádzal veľkú show so zvieratmi. V roku 1807 poslal cisár dvorného botanického maliara Mathiasa Schmutzera do Schönbrunnu, aby namaľoval portréty týchto zvierat.
Neskôr pribudol nový samec, ktorého vidíme na akvareli od Leopolda Stolla z roku 1821.
Aj v súčasnosti sú slony veľkou atrakciou v ZOO Schönbrunn, ktorá je najstaršou dodnes fungujúcou zoologickou záhradou na svete (bola založená v roku 1752). Slony majú výbeh s rozlohou 7300m², čo im umožňuje život bez reťazí. Že sa im vo Viedni páči, dokazuje aj fakt, že sa tu narodilo už niekoľko sloníčat.
Použitý zdroj: Výstava Cisárove najkrajšie zvieratá, Prunksaal, Rakúska národná knižnica, 24.3. – 26.6.2022
A keď sme už spomenuli korunováciu Maximiliána II., možno vás bude zaujímať aj článok: Korunovačné slávnosti kedysi a dnes
Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright ÖNB, Ingrid (ZOO1) a Katka (ZOO2), Travelpotpourri