Večný cisár bol romantik

Prunksaal, jedna z najkrajších knižných sál na svete, je nielen „svätostánkom“ Rakúskej národnej knižnice, v ktorom sú sústredené vzácne, staré knihy, ale zároveň aj miestom, kde sa pravidelne konajú zaujímavé podujatia.

Mala som tu možnosť navštíviť aj výstavu venovanú 100. výročiu úmrtia rakúskeho cisára Františka Jozefa I., ktorého si hádam každý hneď vybaví ako starého monarchu v uniforme, s láskavým pohľadom a typickými fúzami s bokombradami. Ale aj cisár bol raz dieťaťom, mladíkom či mužom v najlepších rokoch. Svedčí o tom 10-metrový panel, na ktorom sú cisárove podobizne z každého roku jeho života. Františkova ctižiadostivá matka, arcivojvodkyňa Žofia Bavorská, bola totiž skalopevne presvedčená, že sa jej narodil budúci vládca monarchie, a tak ho nechala už od malička každý rok portrétovať. Tých podobizní je 86 – podľa dožitého veku Františka Jozefa (1830 – 1916), pričom 68 rokov sedel na habsburskom tróne. Aj preto mala výstava výstižný názov Der ewige Kaiser – Večný cisár.

Cisárove portréty sú doplnené fotografiami približujúcimi dôležité životné medzníky, a to nie iba tie panovnícke a politické, ale aj súkromné. Rakúska národná knižnica vlastní vyše 10 tisíc fotografií, grafík, kníh, časopisov a iných dokumentov súvisiacich so životom tohto monarchu. Medzi vystavené exponáty sa dostali jeho písanky, písomné úlohy, detské kresby. František mal súkromných učiteľov, no výučba nebola žiadna ulieváreň, často predstavovala až 50 hodín vyučovania týždenne. Ako budúci vládca mnohonárodnostnej monarchie sa musel napríklad naučiť ovládať sedem rečí, čo vidno z vystaveného notesa, kde trénoval svoj podpis v týchto jazykoch.

Samozrejme, že časť výstavy bola venovaná aj cisárovej krásnej manželke Sisi. Zaujímavá je fotografia z roku 1860 s názvom Allerhöchste Kaiserfamilie (Najvznešenejšia cisárska rodina) – jediná známa fotka, na ktorej je mladý cisársky pár spolu so svojimi deťmi Giselou a Rudolfom. Všetky ostatné fotky, ktoré poznala verejnosť, boli iba kolážami, znázorňujúcimi ideálny obraz cisárskej rodiny. Sisi sa necítila dobre medzi stenami viedenského Hofburgu, väčšinu času preto trávila na cestách, ďaleko od manžela aj od detí. Žiaden div, že do cisárovho života vstúpila iná žena – dvorná herečka Katharina Schratt. Ich prvé stretnutie dokonca zosnovala samotná cisárovná, ktorej bolo jasné, že jej cisársky manžel potrebuje spoločníčku pre rozptýlenie i útechu. Úzky vzťah dokumentuje bohatá súkromná korešpondencia, pričom cisár používa oslovenie „Moja milá najvernejšia priateľka“, zatiaľ čo pani Schratt používa oslovenie podľa protokolu „Veličenstvo“ alebo „Môj najmilostivejší pán a cisár“. František Jozef jej napísal až vyše 900 listov, najdlhšie mali až 13 strán. Niektoré z nich boli tiež súčasťou tejto výstavy a návštevníkov presvedčili o tom, že v najhlbšom kútiku svojej cisárskej duše bol aj tento monarcha romantikom – k jednému listu sú napríklad priložené vylisované plesnivce z horskej túry, v inom dokonca kus červenej látky, ktorú cisár vlastnoručne odstrihol z cisárskej lóže v Dvornom divadle pri poslednom účinkovaní svojej obľúbenej herečky. Jeho listy pre Katharinu Schratt vyšli aj knižne od nemecko-rakúskej renomovanej historičky a spisovateľky Brigitte Hamann.

Na výstave návštevníci našli ešte veľa dokumentov prinášajúcich intímny pohľad do cisárovho života i jeho osobných záujmov. František Jozef je takmer vždy zobrazovaný v uniforme, tu boli však vystavené aj fotografie, na ktorých je v civile, v čiernom obleku a s čiernou „buřinkou“ na hlave.

Špeciálna vitrína bola venovaná aj jeho synovi, korunnému princovi a následníkovi trónu Rudolfovi. K highlights výstavy určite patrili listy na rozlúčku z roku 1889, ktoré adresovala Rudolfova milenka Mary Vetsera svojej matke, sestre a bratovi pred tým, ako spoločne s Rudolfom spáchali samovraždu na cisárskom loveckom zámočku Mayerling neďaleko mestečka Heiligenkreuz v dnešnom Dolnom Rakúsku. Okrem slov na rozlúčku svojej sestre radí: „…Buď šťastná a vydaj sa len z lásky. Ja tak nemôžem urobiť a pretože nedokážem odolať láske, odchádzam s Ním…“ Listy sa považovali dlho za stratené, resp. z rôznych dôvodov zničené, ale v minulom roku ich objavili pri revízii archívu súkromnej banky Schoellerbank, odkiaľ boli – spolu s Rudolfovým rozlúčkovým listom pre jeho manželku Štefániu – natrvalo prepožičané národnej knižnici a teraz sú po prvýkrát vystavené verejnosti. Ich znovunájdením sa ukončili všetky konšpiračné teórie o záhadnej smrti mileneckého páru.

Cisára samovražda jeho jediného syna poriadne zasiahla osobne, ale aj štátnicky, keďže bolo treba nanovo riešiť otázku následníctva trónu. Podľa hierarchie sa následníkom stal Františkov brat Karol Ľudovít, ktorý ale zomrel v roku 1896 na týfus. Na prvé miesto v poradovníku čakateľov na trón sa tak dostal František Ferdinand d’Este. Aj toho však „der ewige Kaiser“ prežil. Na výstave nájde návštevník aj fotografiu, na ktorej cisár – po atentáte v Sarajeve – 28. júla 1914 podpisuje svoj manifest „Všetkým mojim národom!“, ktorý znamenal začiatok 1. svetovej vojny, uprostred ktorej – 21. novembra 1916 – cisár zomiera a s ním aj viera v budúcnosť habsburskej monarchie.